.rečnik ako adolf hitler dosiahol očom snival jedno mu želam to najhoršie na svete predvolebnú kampaň strany čelí Marian Kotleba trestnému stíhaniu vo veci hanobenia národa, rasy Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS) vznikla kurióznym spôsobom vo februári tohto roku. V tom čase sa Rastislav Schlosár zo Slovenskej pospolitosti stal štatutárom bývalej Strany priateľov vína, ktorá sa následne premenovala na Ľudovú stranu Naše Slovensko. Stalo sa tak po stroskotaní pokusu Mariana Kotlebu o registráciu vlastnej strany s názvom Naše Slovensko, nakoľko už strana s rovnakým názvom existuje. Na kandidátke ĽSNS sa nachádzajú poväčšinou ľudia zo Slovenskej pospolitosti (SP), no okrem nich tu nájdeme aj zastupiteľov Autonómnych nacionalistov (AN), či Národného odporu (NO). V malom množstve ešte kandiduje aj niekoľko ľudí, ktorí nie sú priamo členmi spomínaných organizácií. Kandidáti ĽSNS sa často verejne dištancujú od fašizmu a neonacizmu. A v právnej rovine sa im to aj darí. Avšak to, že polícia, prokuratúra ani súdy im to nevedia dokázať, neznamená, že to nie je banda prevažne fašistov a neonacistov.ĽSNS sa očividne nechala inšpirovať spriatelenou Dělnickou stranou (DS), ktorá bola medzi časom rozpustená Najvyšším súdom ČR. Rovnako ako DS, aj ĽSNS vsadila na osvedčenú protirómsku agitáciu. Kandidáti ĽSNS väčšinou strašia ľudí „cigánskym terorom“, no neopomenú ani krivdy, ktoré na "pospolitom slovenskom ľude páchajú sionisti, ich prisluhovači a iní zradcovia slovenského rodu". Do toho treba pridať stavanie sa do pozície martýrov trpiacich za svoje presvedčenie pod policajnými pelendrekmi. ĽSNS nezabúda ani na klasické pravicovo-konzervatívne témy ako drogy, homosexualita, či rodina. O tom, že to niekedy môže znamenať aj ten povestný gól do vlastnej siete si ešte v článku povieme. Každopádne ťažiskovou témou je rasizmus, ktorým si na svoju stranu získali sympatie niektorých členov majoritného obyvateľstva v miestach, kde sa vyskytujú segregované rómske osady a sociálne vylúčené rómske komunity. Je to prakticky jediná téma, ktorou sú schopní zaujať väčšinovú spoločnosť a médiá, čo je súčasne dôvodom prečo spojili sily rôzne neonacistické spolky. Je nutné dodať, že za rasistickú predvolebnú kampaň strany čelí Marian Kotleba trestnému stíhaniu vo veci hanobenia národa, rasy a presvedčenia. Počas demonštrácií v Šarišských Michaľanoch, alebo v Krompachoch ich podporili okrem miestnych rasistov aj ľudia zúfalí z neriešenia rozličných lokálnych problémov ako miestnou samosprávou, tak vládou. Tá naopak nechala zhromaždenie v Šarišských Michaľanoch, ktorého sa účastnili aj miestni obyvatelia, násilne rozohnať políciou, čo malo za následok získanie si sympatií miestnych obyvateľov, ktorí sa zhromaždenia zúčastnili. Pocítili totiž na vlastnej koži štátnu represiu, čo sa im logicky znepáčilo. Na nasledujúce rasistické zhromaždenie pod názvom „Protest proti cigánskej kriminalite“, ktoré sa uskutočnilo 22. augusta minulého roku v Krompachoch prišli stovky ľudí, pričom neonacisti sa opäť tešili podpore miestneho obyvateľstva. Aj tu sa jednalo z veľkej časti o latentných rasistov, ale aj o ľudí zúfalých a nespokojných. O tri dni neskôr prebehol v Nových Zámkoch protest, ktorého zvolávateľ bol prešovský naci(onali)sta Igor Cagáň. Na túto samoúčelnú akciu s názvom „Pochod za budúcnosť našich detí“ sa neonacistom nepodarilo prilákať ani sedemdesiat ľudí z vlastných radov, nie to ešte miestne obyvateľstvo. Nepodarené demonštrácie, ktoré nemali priamo protirómsky charakter mohli byť jedným z dôvodov, prečo sa neonacistické hnutie naprieč jeho rôznorodými organizáciami rozhodlo zjednotiť. Nie všetky organizácie pritom v minulosti spolupracovali bezchybne. Napríklad Autonómni nacionalisti, ktorí mali donedávna ostré výhrady voči Slovenskej pospolitosti boli ochotní „prekusnúť“ narušené a zlé vzťahy kvôli miestam na kandidátke. Pretrvávajúce rozpory sú ale odzrkadlené na ich nižších pozíciách v rámci kandidátky. Prejdime teraz k samotným organizáciám, ktoré z veľkej časti tvoria stranu ĽSNS. Jedná sa o už spomínanú Slovenskú pospolitosť, Národný odpor a Autonómnych nacionalistov. Slovenská pospolitosť (SP) SP je jedna z najvýraznejších legálne uznaných organizácií, ktorá sama seba označuje za nacionalistickú. Vznikla ako občianske združenie v druhej polovici 90-tych rokov, v minulosti so snahou o vytvorenie politickej platformy, ktorá by združovala ultrapravičiarov. Členská základňa je tvorená širokým spektrom neonacistov, ktorí sa aktivizujú na Slovensku, ale aj v zahraničí. Politicky je označovaná za nasledovníkov klérofašistickej Slovenskej republiky (1939-1945), totalitného štátu, ktorý cieľavedome utláčal občanov na základe ich politickej orientácie, národnosti a náboženstva. Za spomienku stojí, že ich obdivovaný štát z vojnových rokov sa aktívne a dobrovoľne spolupodieľal na masovom vyvražďovaní Židov, keď do exterminačných táborov svojpomocne deportoval vyše 70.000 ľudí. Na špici kandidátky figuruje niekoľko krát trestne stíhaný bývalý „vodca“ Slovenskej pospolitosti, tridsaťtri ročný "informatik" z Banskej Bystrice, Marian Kotleba. Mgr. Marian Kotleba (č. 1) (33 rokov - informatik - Banská Bystrica) Bývalý stredoškolský učiteľ informatiky je najskloňovanejšou postavou ĽSNS, dokonca sa zdá, že sa jedná o akúsi „one man show“ v jeho podaní. Bol by to logický krok, pretože ak má strana osloviť okrem neonacistov aj napríklad latentných rasistov či krčmových primitívov, vyberie si pochopiteľne mediálne známu osobnosť, prostredníctvom ktorej sa bude pred nimi prezentovať. Politická kariéra Mariana Kotlebu je úzko spätá s občianskym združením Slovenská pospolitosť, kde pôsobil dlhú dobu ako jej vodca. Túto istú pozíciu neskôr zastával aj v politickej strane Slovenská pospolitosť – Národná strana, ktorá však bola teatrálne rozpustená ministerstvom vnútra. Kotleba sa síce funkcie vodcu formálne vzdal, naďalej však de facto vystupuje ako jej líder. Pravidelne reční na akciách SP, ale aj na spriatelených akciách, akou bol míting Dělnickej strany v litvínovskom Janove. Táto akcia bola pre Kotlebu nesporne veľmi inšpirujúcou a preto postavil svoje ďalšie pôsobenie na kritike „cigánskeho teroru“.

kotleba ukaž celemu svetu ktore skutočne korene pochádzajúcu vyzeráš ako tiež žid nie slovak  aj hitler zatajoval svoj povod a bol žid  tak to ma byt tvoj vzor   ved sa kunij na seba vyzeraš ako hitler ta podoba tie črty kto su tvoji rodičia  vyjdij pravdou von nikdy si ich neukazal nepisal si o nich kde su žiju aky maju povod kto si skutočnosti chceš povedat že si čisty slovak kto su tvoji rodičia stara mama prababička ake maju korene ich povod chceme  ked sa tak buchaš po hrudi že si slovak dokaž to všetkym  ukaž svoju pravu tvar a aj tvoji fašisti  ktory zvas je čisty slovak no ked sa tak silne hlasate my sme slovaci  nikto znas tu neni pravy slovak a ani vy fašisti 

kotleba kotleba ktora mater ta mala pokračuješ dalej stymi tvojima rečičkami a strašiš deti čo tym chce basnik povedat ked si vyhral volby mysliš si že normalny ludi čo triezvo mysli ti dali hlas dali ti detičky materska školka čo hlave maju nasrane a tvoje basničky radi počuvaju  Ľudovej strany Naše Slovensko do parlamentu. Jej uniformy a správanie pripomína z dejepisu známe gardistické uniformy,

Vyhral neonacista, čo nenávidí Rómov

Odsouzený vrah Pechanec byl podmíněně propuštěný na svobodu

Pechanec odsouzený za vraždu Roma bude na krajské volební kandidátce DSSS

Vyhral neonacista, čo nenávidí Rómov-  Vlastimil Pechanec, kterého soud poslal před dvanácti lety do vězení za svitavskou vraždu Roma Oty Absolona, přijal nabídku kandidovat v podzimních krajských volbách. Oslovila ho Dělnická strana sociální spravedlnosti.  

„U veřejnosti mám hodně velké sympatie, mohlo by mě volit dost lidí. Přes 90 procent lidí mně vyjadřuje podporu,“ věří si svitavský kandidát Pechanec.

Na otázku, zda by tedy v případě mimořádného volebního úspěchu vzal funkci hejtmana, odpověděl, že ještě neví. Otázka je to prý předčasná. Ale ví, čím by chtěl Pardubickému kraji hlavně prospět.

„Kdybych uspěl, bral bych funkci se vztahem kesportu. Pomáhat tomu, aby bylo víc hřišť pro děti a byla práce pro lidi, což je v jihovýchodní části Pardubického kraje velký problém. Taky bych chtěl podpořit obchvat Svitav a stavbusilniceR35, která je nutná, provoz je už šílený,“ říká Pechanec.

Jeho vztah ke sportu dokládá to, že ho příznivci svitavského basketbalu mohou opakovaně vídat a hlavně slýchat na zápasech ligových basketbalistů, kde se ujal role bubeníka a „hecíře“ s megafonem v ruce. Jeden z předpokladů pro politika, tedy nebát se postavit proti davům a proti soupeřům, mu tedy nechybí.

„Je to člověk, který byl odsouzený za něco, co neudělal a jenom kvůli tomu, že měl nekorektní politický názor. Je to osobnost  která na naši kandidátku může“ patrit odůvodnil Pechancovu nominaci šéf krajské organizace DSSS David Slavík. Pořadí na kandidátce zatím strana nestanovila. 

Před soudem stál víckrát

Pechanec je recidivista. Už před soudem za vraždu byl dvakrát soudně trestán za výtržnictví a těžké ublížení na zdraví.

„To jsem byl ještě mladistvý a připletl jsem se v partě k nějaké šarvátce, když nás napadli anarchisté,“ říká k tomu někdejší skin Pechanec.

Podle soudů zaútočil v roce 2001 nožem na Otu Absolona, když na diskotéku ve Svitavách přišla skupina Romů.

„Určitě jsem to neudělal, nebyl jsem na místě činu, nevím, kdo vraždil. U soudu se mluvilo o tom, že vrah byl ostříhaný na ježka a bez vousů, já jsem byl dohola a měl jsem bradku. Vrah měl být celý černý, já byl celý bílý,“ říká Pechanec, po jehož uvěznění pochodovali Svitavami každoročně v létě jeho příznivci. Chtěli tím prý upozornit na zmanipulovaný proces a žádali Pechancovo propuštění.

Pechanec pořádá benefiční koncert na obnovu procesu

Vlastimila Pechance poslal soud do vězení na sedmnáct let, předloni ho podmíněně propustil. Loni pak soud vyhověl obhajobě, která požadovala znovu prozkoumat biologické stopy na noži, jejž považuje za vražednou zbraň.

V prosinci ale soud konstatoval, že důvody pro obnovu procesu nejsou. Další pokračování soudního řízení bude po vyhotovení nového znaleckého posudku, na který však obhajobě chybí peníze.

Pechanec proto chystá v polovině března vpohledu u Svitav benefiční koncert na obnovu procesu.

„Pokud soud vyhraju, tak budou dárcům peníze vráceny,“ řekl Pechanec. Počet návštěvníků akce tak možná napoví, zda může být Pechanec ve volbách úspěšný.

hned by mu odsekol ruku a naraz obidve nezasluži si žit fašista

Napriek všetkému vám musím povedať, že Tomáš Rosiar je členom ĽSNS, kandidoval s podporou

M.KOTLEBOVÝ (ĽSNS) KANDIDÁT HAJLUJE A DRŽÍ NACISTICKÚ VLAJKU !!!TO TO HOVORÝ SAMO O SEBE !!! Tomáš Rosiar Kandidát Kotlebovéj ĽSNS do VUC !!!
SLOVENSKÝ MLÁDENCI HAJLUJU A DRŽIA NACISTICKÚ VLAJKU POTOM KOHO UZNÁVAJÚ ČO SÚ TO ZA VLASTENCI TO JE NA ZAMYSLENIE !!!podľa môjho názoru by sa mala v školách na dejepise podrobnejšie preberať problematika druhej sv. vojny a všetko čo k tomu patrí...púšťať videoprojekcie, filmy, záznamy aby mladí ľudia pochopili o čom to bolo...aby si vstúpili do svedomia a nerozširovali zlo ďalej Kokoti šupnúť ich na týždeň do koncentráku a hned' by sa spamätali..

Tajomstvo holej lebky

Môžeme začať tým, že zúrivú agresiu plodiaca frustrácia holohlavých nevznikla na mieste. Museli si ju teda priniesť so sebou, zrejme priamo v tých holých kontajneroch, ktoré nosia na krku. Miesta pre frustráciu v nich majú určite veľa, lebo inak tam majú dosť prázdno. Traduje sa, že do ľudí kopú bagančami často, takže to bude buď nejaká opakujúca sa, alebo priamo chronická frustrácia (to je taká, čo si nosia furt so sebou, niečo ako psychologická obdoba zapareného zadku). Ale čo také môže mladých mocných chlapcov takto trvalo frustrovať? Oni by isto vedeli pomenovať veľa krívd, proti ktorým bojujú. Na národe, na bielej rase, na svojeti rodnej, trebárs. A hodnôt, ktoré chránia svojimi bagančami. Napríklad tradičné hodnoty či tradičnú rodinu, keď už tá ich bola nefunkčná. Alebo čistotu rasy či sexuálnych mravov, keď už oni sú väčšinou stále iba s inými holohlavými chlapcami. Nuž ale holé hlavy konfabulujú (po slovensky trepú, vymýšľajú si) lebo sami celkom presne nevedia, čo ich tak kvári. Pravé príčiny ich dlhodobej frustrácie zostávajú skryté aj pred nimi samotnými. Tam kdesi v zadnej časti ich vlastnej vyholenej lebky, kam sa hanbia čo i len nakuknúť. My psychológovia sa nakúkať do hláv nehanbíme, takže nakuknime.

Tí holohlaví mládenci majú spoločné niečo, čo si už opakovane všimli aj sociológovia. Ako skupina vynikajú totiž v tom, že ako jednotlivci nevynikajú vlastne v ničom. Ale vôbec v ničom. Ani muzikanti nie sú poriadni, ani literáti, ani maliari, ani doktori medicíny, ani inžinieri, ba ani inštalatéri či iní hrdí machri remeselníci. To by asi ale nemal byť problém plodiaci takú strašnú frustráciu, veď absolútna väčšina nás ľudí (to je ten svinský dôsledok Gaussovej krivky, podľa ktorej sú rozložené ľudské schopnosti) nevyniká vôbec v ničom. Poviete si, že no a čo, dá sa s tým žiť, ba i prezidentom byť, všakže. No, ale tu príde háčik: frustráciu totiž nevytvára štatistika, dokonca ani realita (s tou sa väčšinou dokážeme akosi zmieriť), ale poníženie z nej plynúce, zmarená túžba byť na tej krivke vyššie, nenaplnená ambícia vyniknúť, túžba počuť aspoň slovo uznania, ktoré nikdy neprišlo a ani už nepríde. Do lebky sa vkradne tušenie, ktoré sa veľmi rýchlo mení na istotu, že jej majiteľ je niktoš, babrák a lúzer a nič už na tom nezmení. Nastane čas tú lebku oholiť, lebo frustrácia vyžaduje chladenie. Asi.

Video: Náhradník u kotlebovcov urážal moslimov a obhajuje Hitlera

prečitaj si dejiny ti fašista

V roku 1898 sa rodina presťahovala do dediny Leonding blízko Linza. V škole v Brunau sa mu darilo dobre. Objavil v sebe talent na kreslenie, špeciálne na kreslenie budov. Mal schopnosť dívať sa na budovy, zapamätať si architektonické detaily a presne ich reprodukovať na papier úplne naspamät. Preto po skončení základnej školy chcel ísť na klasickú strednú školu. Sníval o tom, že sa stane veľkým umelcom. Ale otec chcel, aby syn išiel v jeho šľapajách. Preto ho poslal do technickej strednej školy do Linza v septembri 1900. Adolf bol veľmi nešťastný a začal boj medzi otcom a synom. Hneď v prvom ročníku prepadá. Postupne však zlepšuje svoj prospech. Ale už postup do kvarty sa viaže na podmienku zbaviť lenivosti. Najväčším problémom bola pre neho matematika. Tu sa v škole stretol aj s nemeckým nacionalizmom. Veľký vplyv mal naňho učiteľ dejepisu Dr. Leopold Pötsch. Svojimi vzrušujúcimi príbehmi o slávnych nemeckých postavách ako sú Bismarck a Fridrich Veľký spôsobil, že nemecký nacionalizmus sa stal Hitlerovou utkvelou myšlienkou. Smrť jeho otca v januári 1903 zmenila rodinu. Príjmy tých, ktorí prežili boli adekvátne k potrebám Hitlera, jeho matky a jeho sestry, ale absencia dominantnej pozície otca zmenila Hitlerovo postavenie v rodine. Adolf sa ako trinásťročný stáva hlavou rodiny. Ako pätnásťročný prestúpil na strednú školu (Realschule) do Steyera, mestečka vzdialeného 25 km od Linza, čo znamennalo hodinu cestovať vlakom. Ani tu to nie je „bohviečo“, ešte dvakrát prepadne z nemčiny a matematiky, teda z predmetov, v ktorých neskôr dosiahol svojrázne, ale pozoruhodné výsledky. Školu opustil zo zdravotných dôvodov, a tak nemal urobené záverečné skúšky. Niekoľko nasledujúcich rokov strávil nečinne premýšľaním nad svojim neúspechom. Mama ho nútila aby si našiel prácu. Pre mladého Hitlera však každodenná práca bola odporná. Žil vo Viedni a navštevoval múzeá, opery a sedával na brehu Dunaja. Tu sníval o tom, že sa stane veľkým umelcom. V roku 1907 sa prihlásil na Umeleckú akadémiu do Viedne. Skúšky neurobil a tak sa vrátil domov. Dostane však ťažkú pľúcnu chorobu a tak sa jeho nádeje rozplynú. Lieči ho doktor Bloch. V ďalších rokoch mu Hitler posiela vlastnoručne namaľované pohľadnice a on mu za to občas pošle nejaké peniaze. Ale aj vďačnosť má svoje hranice. Doktor Bloch je totiž Žid, a tak môže byť rád, že hneď po anšluse nešiel do koncentračného tábora, ale mohol zomrieť za hranicami prirodzenou smrťou. Po smrti matky , ktorú veľmi miloval sa v roku 1908 opäť prihlásil na Umeleckú akadémiu vo Viedni. Na skúškach opäť prepadol. Prácu si nehľadal, len sa túlal po Viedni a dostáva sa na morálne dno. Odchádza z internátu a 26. júna 1910 sa ubytuje v mužskom útulku, za tri koruny týždenne. Útulok to nie je niečo pre bezdomovcov, je to akýsi hotel najnižšej cenovej skupiny, kde okrem neho bývajú aj robotníci. Žije z ruky do úst, ale opäť začína študovať ako samouk. Teraz však nie maliarstvo, ale politiku. Z maliarstva prešiel z nevysvetliteľných príčin na politiku. Len tak sa začína flákať po meste. Raz, keď takto chodí ani nevie kam, tak hlboko sa zamyslí, že si nič okolo seba nevšíma. Keď sa prebudí, prvé čo uvidí, je Žid v kaftane (široký dlhý orientálny plášť). Vtedy v ňom vzbĺkla nenávisť voči nim a všetku pliagu ľudstva pripisuje im. Tu sa rodia počiatky Hitlerovho antisemitismu (rasová nenávisť k Židom) a obrovská nenávisť k marxizmu (podľa Karola Marxa, ktorý vytvoril teoretický základ komunizmu „vláda robotníckej triedy“), o ktorom robotníci na ubytovni neustále rozprávali. Medzi rokmi 1910 a 1913 sa Hitlerov život zlepšil, keď začal maľovať a predávať pohľadnice a obrázky na živobytie, kopírovanie slávnych obrazov a kreslenie verejných budov. Vymieňal si názory s ostatnými v ubytovni, a tým si vytváral jeho ľudovo­hovoriaci štýl. Za pár halierov kúpi brožúry s antižidovskými a nacionalistickými myšlienkami, ktoré vychádzajú dva razy do mesiaca s nakresleným hákovým krížom uprostred. Z týchto letákov čerpal myšlienky pre svoju knihu. Tu niekde sa rodí jeho nová ideológia a presvedčenie, že za všetko zlé na svete sú zodpovední židia ako takí. 24. mája 1913 sa presťahuje do Mníchova a vyhlási že je bez štátnej príslušnosti. Keďže je občanom Rakúska a mal narukovať na vojnu, polícia po ňom pátra. Dostane sa pred súd a musí zaplatiť pokutu 1200 mariek. Nakoniec sa súd skončí bez pokuty, pretože zistia, že je fyzicky neschopný slúžiť v armáde. V Nemecku však dobrovoľne nastúpil do armády, do 16. bavorského záložného pluku a už 21. októbra 1914 odchádzajú na front. V októbri 1916 bol zranený v boji na Somme. V marci 1917 sa vrátil na front. V auguste 1918 je Hitler vyznamenaný železným krížom II. a neskôr aj I. stupňa, čo bol na radového vojaka obrovský úspech, ale nikdy nebol povýšený. Vo vojne, kde boli veľké obete, mu nadriadení dávali úlohu ako človeka, ktorý mohol niesť odkazy a robiť iné nebezpečné práce, ale nebol schopný viesť mužov do vojny. V októbri 1918 dočasne oslepol. Stalo sa tak po útoku britských vojakov s chlórovým plynom pri Yprese. Na fronte sa ešte viac sformovalo jeho vnútorné presvedčenie, videl zákopovú vojnu, ako súboj pre prežitie rás, súboj, ktorý bol podstatou existencie. Keď sa 12. marca 1918 Nemcom nepodarí posledný úder, všetko je už zrátané. Hitler leží vo vojenskej nemocnici. Presvedčí sám seba, že armáda nebola porazená, ale zradená – bodnutá od chrbta Židmi, socialistami, komunistami a rôznymi ďalšími protivlasteneckými zbabelými skupinami. Po návrate z frontu začal nenávidieť tri veci: Židov, marxizmus a Versaillský systém. Marxizmus sa protiví jeho ideológii, Versailský systém neuznáva, lebo je protinemecký. Jeho neuveriteľná schopnosť predvídať mu vraví, že pád monarchie Wilhelma II. je nablízku. Vojnou zničené Nemecko je v rozklade a milióny ľudí sú bez práce. Je len otázkou času, kedy padne Wilhemova vláda. Navyše nenávidí tých nemeckých politikov, ktorý súhlasili s podpisom Versaillskej zmluvy. Považuje ich za vlastizradcov a prahne po pomste. Začiatkom roku 1919 Kráľ Wilhelm II. abdikoval a to bol koniec tzv. druhej ríše. Po skončení vojny sa Hitler vrátil do Mníchova. Bol zvolený ako politický hovorca obvodnou vojenskou základňou, dostal špeciálny tréning a dostal príležitosť nacvičiť si verejné prejavy pred tým, ako vrátia vojnových zajatcov. Jeho rečnícke úspechy viedli k tomu, že ho vybrali za pozorovateľa politických skupín v mníchovskej oblasti. Stal sa tajným agentom v nemeckej armáde. V septembri 1919 mal vyšetrovať malú skupinu v Mníchove zvanú Nemecká robotnícka strana. Zúčastnil sa mítingu a tu sa nadchol politickým myslením strany. V roku 1919 sa stal jej členom a tak vstúpil aktívne do politiky ako tridsaťročný. V roku 1920 navrhol neslávny hákový kríž ako symbol strany. Aktívne sa zúčastňoval na získavaní nových členov strany. Bol výborným rečníkom. Zmenil názov strany na stranu nemeckých národnosocialistických robotníkov. V roku 1920 mala strana asi tri tisíc členov. V roku 1921 bol zvolený za vodcu tejto strany, ktorú skrátene označujeme NAZI. V roku 1921 dostalo Nemecko požiadavku na splatenie škôd, ktoré spôsobilo v prvej svetovej vojne. Tieto reparácie činili tridsaťtri biliónov dolárov. Marka klesla a Nemci stratili svoje životné istoty. V roku 1923 mala strana NAZI 55 000 členov. Hitler, ktorý nebol spokojný s demokratickým zriadením, cítil svoju príležitosť na zmenu

fašisto čitaj a vzdeval sa ti vymlety mozog

Začína rečniť po hostincoch a kluboch hlavne proti marxizmu a Versailskému systému, neskôr sa už formujú prvé fašistické myšlienky. Jeho popularita veľmi stúpa. Dokonca sa s ním radia aj veľké ryby vtedajšej Nemeckej politickej scény, čo využíva neskôr na ich porážku. Nemecká robotnícka strana, premenovaná na Národnú robotnícku stranu Nemecka (NSDAP alebo Nacionalistická strana), sa stala centrom Hitlerovej pozornosti. Tu našiel odbytisko pre svoj talent politickej agitácie a stranícku organizáciu. Strana propagovala v základe tie isté myšlienky, s ktorými sa Hitler stretol vo Viedni: násilný rasový nacionalizmus a antisemitizmus. Zdieľal tiež opozičný nacistický názor voči liberálnej demokracii Nemeckej Weimarskej republiky, ktorá bola ustanovená po vojne. NSDAP, nazývali ich aj Nacisti, mali svoj vlastný program. Volali všetkých Nemcov, aj tých v zahraničí, ako aj tých ktorý sa cítili byť Nemcami, aby sa spojili do jedného štátu. Štátu, ktorý by tvorili len príslušníci čistej árijskej rasy, rasy svetlovlasých a modrookých Nemcov. Ďalej chceli silnú, jednotnú, ale hlavne jedinú vládu. A jedna z najdôležitejších vecí, chceli odvolať Versailskú zmluvu, lebo podľa Hitlera „Versailská zmluva je vnútornou porážkou každého pravého Nemca a mojim osobným sklamaním v túto vládu. Nie je Nemec ten, kto s ňou súhlasí.“ Bol najlepším náborárom strany a vďaka tomu, že bolo potrebné platiť za účasť na jeho vystúpeniach, aj najúspešnejším získavačom financií. Ak mu niekto zo strany protirečil, Hitler vždy našiel spôsob ako sokov a rivalov vyhnať zo strany. Niekoľkokrát sa vyhrážal, že opustí stranu sám. Hitler dosiahol dostatočnú podporu a 29. júla 1921 bol zvolený za Fűhrera (absolútneho vodcu) strany. Nacisti zorganizovali súkromnú armádu pre svoju vlastnú stranu a úderové jednotky, tzv. Hnedé košele – jednotky SA (z nemeckého Schutzarmee, čo znamená ochranná armáda). Ich pouličné boje a taktika násilia na politických zhromaždeniach pomohli vytvoriť horúcu atmosféru, ktorá svedčila politickým extrémistom. 9. novembra 1923 sa Adolf Hitler pokúsil o štátny prevrat, ktorému sa v dejinách hovorí Mníchovský pivný puč. Vodca NSDAP vyhlásil v Mníchove „národnú revolúciu“ a podľa príkladu talianskych fašistov (Benito Mussolini) šiel na čele pochodu 2000 demonštrantov. Smerovali na Mníchov a boli za zosadenie Bavorskej vlády. Jeho pokus opuč sa však nevydaril. Bavorská polícia s použitím zbraní rozohnala demonštráciu nacionálnych socialistov v mníchovskej Feldherrhalle, ktorú viedol Hitler a bývalý generál Erich Ludendorff. Stroskotali aj plány nacionalistických kruhov na zvrhnutie ríšskej vlády pripravované už od septembra. Vládu mali prevziať traja direktori s diktátorskými plnými mocami. Na ich čele mal stáť šéf najvyššieho vojenského velenia generál Hans von Seeckt. Už začiatkom novembra však začali prípravy na prevrat viaznuť. Seeckt vyzval 5. novembra generálneho štátneho komisára Bavorska Gustáva Rittera von Kahra, ktorý pripravoval rozchod s ríšou, aby zastavil všetky chystané akcie. Hitler skrížil Kahrove plány a sám sa pokúsil uskutočniť prevrat. NSDAP bola po neúspechu tejto akcie zrušená, na Hitlera bol vydaný zatykač a odsúdili ho na päť rokov väzenia za vlastizradu. Vzhľadom k tomu, že bavorské úrady s Hitlerovými názormi tajne sympatizovali, bol odsúdený len k ľahkému žaláru. Pri svojich prejavoch pred súdom mal možnosť urobiť silný dojem. Od 1.4.1924 si vo väzení v Landsburgu pobudol deväť mesiacov, potom ho prepustili. Za ten čas, čo „sedel“, stihol napísať knihu Mein Kampf (Môj boj), ktorú diktoval svojmu sekretárovi Rudolfovi Hessovi. V tejto knihe opisoval, ako si predstavuje budúcnosť Nemecka a nezabudol pripomenúť svoje teórie o židoch a komunistoch, presadzoval tu svoju rasovú orientáciu a predstavy o vedúcej úlohe Germánov. Autobiografické časti knihy sú melodramatickým opisom jeho osobného zápasu o vymanenie sa z vplyvu nepriaznivých okolností, ktoré mu do cesty postavil nežičlivý osud. Okrem toho je kniha plná nezáživných pasáží nabitých siahodlhými ohováračkami židov. Dva momenty v knihe si však zaslúžia sústredenú pozornosť. Prvou je Hitlerova analýza sily propagandy a techník na jej zefektívnenie. Je to hádam jediný intelektuálny prínos v jeho živote. Druhou je Hitlerovo rozhodnutie vydobyť pre árijskú rasu tzv. životný priestor tak, že sa rozdelí ríša otrokov na východe. Znamenalo to, že po nemecky hovoriaci občania Rakúska a českých Sudet budú pohltení, a Poľsku a Rusku sa vnúti nacistická vláda. Kniha vyšla v roku 1925 a predávala sa veľmi slabo. Keď sa stal Hitler kancelárom Nemecka, predalo sa jej na milióny. Po prepustení z väzenia sa usadil v Berchtesgadene v Bavorsku. Poučil sa zo svojich doterajších chýb. Začal snívať o svojej budúcej sláve a o sláve Nemeckej ríše. Tu napísal druhý diel svojej knihy. Po návrate z väzenia začal prestavovať svoju stranu od základov. Veľa ľudí zo strany jednoducho vyhodil, alebo ich dal zavraždiť. Založil si vlastnú, bojaschopnú elitnú jednotku Schutzstaffel(z nemčiny – „ochranná štafeta“, teda pokračovanie jednotiek SA) SS. Od tých čias Nacisti rátali jeden úspech za druhým. Do roku 1929 mali veľmi dôležité miesto na nemeckej politickej scéne. Niektorí vysokopostavení ľudia mali veľké výhrady k Nacistom, no báli sa podniknúť nejaké opatrenia, lebo Hitlerovcom by stúpla popularita. V roku 1929 pozval k sebe na návštevu nevlastnú sestru Angelu z Viedne. Prišla aj s dvoma dcérami Friedl a Geli. Hitler, ktorý mal tridsaťdeväť rokov, sa zamiloval do dvadsaťročnej Geli. Bola to jeho neter. Ich vzťah sa skončil v roku 1931, keď Geli spáchala samovraždu. Aj na Weimarskú republiku dopadla povojnová kríza a obrovská inflácia po prvej svetovej vojne. Časť nemeckých politikov za to vinila najmä štáty, ktoré vyhrali, najmä svojho suseda, Francúzsko. Keď táto povojnová kríza prešla, väčšina Európy dosiahla hospodársky rozmach. Nemecko vtedy dostalo veľkú dolárovú požičku od USA pre upevnenie ekonomiky a platenie reparácií. Platba reparácií sa upravila v prospech Nemecka, ich celková suma sa znížila a lehota sa predĺžila. Hospodársky rozmach a blahobyt však netrval dlho. Všetko sa začalo krachom na New Yorskej burze 22. októbra 1929 (čierny štvrtok). Vznikla nová vlna hospodárskej krízy a zasiahla všetky štáty a všetky odvetvia hospodárstva. Opäť ľuďom do života vstúpila bieda. Vtedy sa na nemeckej politickej scéne objavil Adolf Hitler. Tvrdil, že Nemecko vyvedie z krízy a že pozná riešenie všetkých problémov. Roku 1930 malo Nemecko splatiť vojnové škody z 1. svetovej vojny. Adolf Hitler veľmi protestoval proti tomu. Podľa jeho slov príčinou platenia dlhu je prehraná vojna. Príčinou prehry boli Židia a komunisti, nech to teda platia oni. Vtedy sľúbil, že zbaví Nemecko Židov a komunistov a z Nemecka vybuduje silnú ríšu, ako bola kedysi. Po vzniku tejto krízy bola NSDAP len malá, bezvýznamná strana. Hitler čakal na svoju príležitosť a tá prišla v roku 1930. V tomto roku sa konali voľby do nemeckého parlamentu, s rastom počtu nezamestnaných rástol i počet hlasov pripadajúcich nacistickej strane. Stranu NSDAP volilo 18% Nemcov, bola to najväčšia samostatná strana v Reichstagu (nemeckom parlamente). V roku 1932 boli voľby nového prezidenta Nemecka. Kandidoval aj Hitler. Vo voľbách neuspel lebo dostal len 36% hlasov. Zvíťazil Hindenburg, ktorý získal 53% hlasov. V júli roku 1932 Nacisti vo voľbách získali 40 % hlasov a stali sa najsilnejšou stranou v Nemecku. 30. januára 1933 prezident Paul von Hindenburg vymenoval Hitlera za ríšskeho kancelára (ministerský predseda). Vo svojej funkcii nedodržiaval

ty fašista čitaj  soplak čo vieš o vojne a historie dejiny ty nič nehovoria ty kokot

pravidlá demokracie. Snažil sa dostať legálne k moci ako diktátor. V boji za samovládu použil všetky prostriedky, likvidoval svojich politických protivníkov. Jedným z týchto prostriedkov bol aj požiar ríšskeho snemu. Večer 27. februára 1933 zachvátil budovu Reichstagu, nemeckého parlamentu, v Berlíne. Šéf pruskej polície Hermann Goring kričal, že ide o „komunistický zločin proti novej vláde“ a o „začiatok revolúcie“. Nariadil šéfovi Gestapa (SA), aby postrieľal komunistických vodcov „tam, kde ich nájde“ a aby dal okamžite povešať všetkých komunistických poslancov. V parlamente mala tradičná pravica stále väčšie zastúpenie ako NSDAP. Hitlerovi hrozilo, že bude kedykoľvek odvolaný, pretože nemohol rátať so stabilnou väčšinou. Chcel mať absolútnu moc, preto vymohol si od starého prezidenta Hindenburga rozpustenie parlamentu a urobil všetko preto, aby zvíťazil vo voľbách 5. marca 1933. V štátnom rozhlase sa intenzívne vysielala nacistická propaganda, nacisti sa predvádzali na uliciach a nedovolili nijaké opozičné manifestácie. Goring im dal dokonca k dispozícii políciu v Prusku. Na mieste činu bol zatknutý mladý holandský murár Marinus Van der Lubbe, psychicky narušený člen odštiepeneckej komunistickej skupiny. Skutočne sa pokúsil o zapálenie budovy, ale použil nato iba vlastnú košeľu, aby sa mu samému podarilo spôsobiť takú pohromu. Zmanipulovali ho. Do pivníc Ríšskeho snemu, ktoré boli v podzemí prepojené s Goringovím bytom, nacisti uložili benzín a zápalný materiál. Van der Lubbe ako vinník nepostačoval, preto zatkli troch bulharských komunistov, medzi nimi Juraja Dimitrova, ktorý sa neskôr stal vedúcim činiteľom Komunistickej internacionály a po roku 1945 ministerským predsedom Bulharska. Vedúci parlamentnej skupiny nemeckých komunistov Ernst Togler bol zatknutý. Proces, ktorý sa konal v Lipsku, sa skončil fiaskom. Van der Lubbe bol odsúdený na smrť a popravený, ale traja obvinení bulharskí komunisti boli 23. decembra vyhlásení za nevinných. Tento proces sa síce skončil pre nacistov nezdarom, ale napriek tomu stihli požiar veľmi dobre využiť. Nacisti s mohutnou propagandou kládli požiar Reichstadu za vinu komunistickej strane Nemecka (KDP), ríšsky prezident Hindenburg v záujme obrany „proti komunistickým aktom násilia, ktoré ohrozujú štát“ a „ochrany národa a štátu“ zrušil dôležité základné práva. Týkalo sa to osobnej slobody, práva na slobodné vyjadrenie odlišnej mienky, slobody tlače, spolčovania a zhromažďovania a rešpektovania poštového a telefónneho tajomstva. Velezrada, podpaľačstvo a niektoré ďalšie zločiny sa mali v budúcnosti trestať smrťou. Z volieb 5. marca vyšla víťazne NSDAP, hoci svoj volebný cieľ, absolútnu väčšinu, napriek silnému volebnému teroru SA nedosiahla. Politický vývoj v Nemecku, poznačený terorom a svojvoľným zatýkaním, vyvrcholil 23. marca 1933 vydaním splnomocňovacieho zákona. Zákon bol v ríšskom sneme schválený v pomere 444 hlasov proti 94. Proti hlasovali len prítomní poslanci SPD. Z 81 zvolených komunistických poslancov ríšskeho snemu bola už väčšina v „ochrannej väzbe“ SA, takisto ako 26 poslancov SPD. Zákon splnomocnil Adolfa Hitlera najprv na obdobie štyroch rokov vydávať bez spolupôsobenia ríšskeho snemu zákony, a to aj také, ktoré by odporovali ustanoveniam weimarskej ústavy. Splnomocňovací zákon, ktorý nadobudol platnosť 24. marca 1933, odstránil takmer všetky základné občianske práva. Koniec weimarskej republiky bol spečatený. Hitler vyhlásil, že konferencia Spoločnosti národov o odzbrojení, ktorá sa konala v Ženeve, zlyhala. Išlo mu o to, aby mohol, poukazujúc na svoje mierové úsilie, vystúpiť zo Spoločnosti národov a začať s vyzbrojovaním Nemecka. Po uchopení moci nacistami vyhlásil Hitler pred zahraničím svoje mierové úmysly a ochotu pokračovať v zahraničnej politike weimarského obdobia. Veliteľom reichswehru (nemeckej brannej moci v období weimarskej republiky ) však už 3. februára 1933 vyložil otvorene svoje expanzívne ciele. Vo vnútornej politike šlo nacistom o presadenie celonemeckej jednoty a likvidáciu pacifizmu, marxizmu a demokratizmu a o posilnenie záujmu mládeže o brannosť. Ich zahraničnopolitickou devízou bol boj proti Versaillesekej mierovej zmluve a expanzívna osídľovacia politika, ktorou chceli na jednej strane znížiť vysokú nezamestnanosť a na druhej strane zároveň rozšíriť moc Nemeckej ríše. Predpokladom tejto politiky bolo intenzívne zbrojenie a opätovné zavedenie brannej povinnosti. V zahraničí Hitlerov nacionálny socializmus spočiatku nebrali vážne, pokladali ho skôr za prechodný jav. Zastával sa ho iba taliansky fašistický vodca (duce) Benito Mussolini. Vystúpenie Nemecka zo Spoločnosti národov však vyvolalo nedôveru Francúzska a viedlo k zahraničnopolitickej izolácii Nemecka a k prijatiu ZSSR do Spoločnosti národov (18. 9. 1934). Tzv. vláda národnej koncentrácie pod vedením ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera realizovala od prebratia moci ofenzívnu politiku vyzbrojovania. K ceste za svojim cieľom mu bránili už len nepohodlní vodcovia jednotiek SA. Noc dlhých nožov bola krvavá čistka v Nemecku, ku ktorej došlo v noci z 29.­30.6.1934. Vraždeniu predchádzal Hitlerov rozkaz jednotkám SS (jeho presné znenie sa doposiaľ nepodarilo zistiť). Cielom bola likvidácia potenciálnych Hitlerových súperov a iných nepohodlných osôb. Hitler dal počas snemovania vodcov SA v Bad Wiessee zatknúť a zavraždiť šéfa štábu SA Ernesta Röhma a ďalších vedúcich predstaviteľov SA. Bol to dôsledok vnútorných mocenských bojov medzi SA a straníckou vrchnosťou NSDAP. Röhm plánoval spojiť reichswehr a SA do jednej formácie pod svojím vedením a hovoril o nevyhnutnosti ,,druhej revolúcie“. Keďže Röhm odmietal spáchať samovraždu,1. júla ho zastrelili. Vyvraždená bola aj väčšina vedenia SA a takisto osoby, ktoré boli v opozícii voči Hitlerovej politike, napr. Gregor Strasser a generál vo výslužbe, bývalí ríšsky kancelár Kurt von Schleicher. Sériu vrážd Hitler oficiálne zdôvodnil plánovaným pučom SA a Röhmovou homosexualitou. Táto čistka bola charakteristickým prejavom nacistických zákrokov proti akejkoľvek opozícii. Oficiálne Hitler ohlásil smrť 77 ľudí; odhaduje sa, že ich bolo aspoň 200. Ďalších politických protivníkov, predovšetkým komunistov a sociálnych demokratov, od svojho nástupu k moci zatýkali, mučili alebo posielali do koncentračných táborov. Hitlerovi už zostalo len počkať na smrť ríšskeho prezidenta a tá prišla 2. augusta 1934. Po 86­ročnom prezidentovi Paulovi von Beneckendorffovi und von Hindenburgovi prevzal ríšsky kancelár Adolf Hitler aj úrad hlavy štátu. Hitler dal armáde prisahať vernosť prezidentovi, a nie ústave. Bývalý prezident Paul von Hindenburg nesplnil nádeje, ktoré do neho nemecká spoločnosť vkladala. Ako ,,strážca ústavy“ mohol totiž nacionálnym socialistom prekaziť uzurpovanie štátnej moci. V Nemecku sa začala diktatúra, s tým rozdielom, že drvivá väčšina Nemcov mu slepo verila. Adolf Hitler si dal prívlastok Führer (vodca). Svoju vládu nazval Treťou ríšou. Postupoval podobne ako Lenin v Rusku, či Mussolini v Taliansku. Zakázal všetky politické strany, spolky, organizácie a kluby. Štátne orgány ako školstvo, vedu, kultúru a súdy podriadil svojej strane. Celý štát pokryl sieťou tajnej polície. Odporcov tohto režimu zatvárali do koncentračných táborov a väzení. Nemilosrdne zlikvidoval každého svojho protivníka. Kto nesympatizoval s nacistami, kopal si vlastný hrob. Všetky nepohodlné osoby boli odstránené, najčastejšie v koncentračných táboroch. Avšak ešte predtým boli o nich spísané podrobné záznamy a skonfiškovaný celý

ty fašista čitaj  soplak čo vieš o vojne a historie dejiny ty nič nehovoria ty kokot

majetok v prospech NSDAP. Používal účinné metódy svojej propagandy, aby čoraz viac ľudí uverilo v to, čo veril on. V jednotnú silnú a jedinú ríšu ako aj jednu jedinú Árijskú rasu. Okrem toho chcel zlikvidovať všetkých Židov, cigánov, černochov, mentálne zaostalých a hendikepovaných ľudí, ako aj niektoré národnostné menšiny. Tento plán sa volal Konečné riešenie. Viacmenej Hitler získal v Nemecku podporu predovšetkým vďaka svojmu programu znovuozbrojenia a stavby ciest, ktoré vytvorili pracovné príležitosti a oživili ekonomiku. Nemeckí robotníci stratili mnoho zo svojích práv, ale aspoň mali prácu. Nemecký ríšsky snem, zvolaný do Norimbergu 15. 9. 1935, prijal na norimberskom zjazde NSDAP aklamáciou tzv. zákon o ríšskych občanoch a zákon na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti ­ Norimberské zákony. Tieto ustanovenia znamenali zákonné zakotvenie verejnej diskriminácie Židov, ktorú nacisti praktizovali od r. 1933. Mali dať zdanie zákonnosti brutálnej diskriminácii Židov a umožniť ďalšie zostrenie ich perzekúcie v Nemecku. Zákony a z nich vyplývajúce ďalšie ustanovenia degradovali nemeckých Židov na občanov druhej kategórie, na ľudí s menšími právami. Ríšskym občanom mohol byť iba ten, kto mal ,,nemeckú alebo druhovo príbuznú krv“. Židia nemali hlasovacie právo a takisto nemohli zastávať nijaký verejný úrad. Mimomanželské vzťahy a uzatváranie sobášov medzi Židmi a ,,árijskými“ Nemcami bolo zakázané pod hrozbou trestu. Zákon označoval za úplných Židov tých, ktorí mali najmenej troch židovských starých rodičov. Na určenie rasového pôvodu pritom postačovala aj náboženská príslušnosť. Právna diskriminácia mala za následok spoločenskú izoláciu Židov v Nemecku. Museli dokonca nosiť ako znak žltú hviezdu. Od nástupu nacistickej strany k moci sa Židia usilovali zachrániť v emigrácii. V roku 1936 obsadili Hitlerove jednotky Porýnie – demilitarizované (demilitarizácia – zrušenie alebo zníženie vojenských síl na základe nejakej zmluvy) pásmo, ktoré podľa Versailskej mierovej zmluvy z konca 1. svetovej vojny malo byť pod dohľadom Francúzka. Hospodárske opatrenia vlády Adolfa Hitlera sa už čoskoro po uchopení moci dostali do služieb zbrojenia, ktoré získalo vyhlásením štvorročného plánu v septembri 1936 pevný program. Hospodárska politika nacionálnych socialistov sa najprv usilovala o ,,národné“ ozdravenie. V lete 1933 nadobudli platnodť opatrenia na vytvorenie pracovných príležitostí. Objednávky štátu sa týkali stavby ciest vrátane výstavby ďialníc, melioračných prác a stavieb vojenských zariadení. Zároveň sa podporovala bytová výstavba a kontrolobali ceny poľnohospodárskych produktov. Všetky tieto opatrenia sa systematicky využívali v nacistickej propagande. Uplatňovali sa aj nariadenia týkajúce sa uprednostňovania domácich surovín v priemysle, ďalej zásahy do zahraničného obchodu na ochranu domácich produktov. Nemeckého ministra hospodárstva Hjalmara Schachta pokladali predovšetkým v zahraničí za druhého najdôležitejšieho muža vo vedení nemeckého štátu. V septembri 1936 vyhlásila vláda štvorročný plán. Predpokladal dosiahnutie nezávislosti v zásobovaní nemeckého priemyslu surovinami zo zahraničia a súčasne aj vystupňovanie zbrojenia všetkými prostriedkami. V Hitlerovom pamätnom spise k štvorročnému plánu sa uvádzalo: ,,Sme preľudnení a nemôžeme sa teda uživiť na vlastnom území… Konečné riešenie tkvie v rozšírení životného priestoru, čiže surovinovej a potravinovej základne nášho národa… Týmto kladiem nasledujúce úlohy: 1. Nemecká armáda musí byť do 4 rokov bojaschopná. 2. Nemecké hospodárstvo musí byť do 4 rokov schopné viesť vojnu.“ Obyvateľstvu bola adresovaná výzva prinášať obete na uskutočnenie tohto plánu v oblasti hospodárstva a výživy. Financovanie tohoto zbrojárskeho programu viedlo ku konfliktu s Hjalmarom Schachtom, ktorý napokon 26. novembra 1937 zo svojho úradu odstúpil. 13. marec 1938 – anšlus Rakúska. Po vstupe nemeckých jednotiek do Rakúska 12. marca vyhlásil Adolf Hitler pripojenie Rakúska k Nemeckej ríši. Keďže spolkový kancelár K. Schusschnigg nechcel odvolať referendum o nezávislosti Rakúska plánované na 13. marca, Nemecká ríša 11. marca ultimatívne žiadala jeho odstúpenie. Nemecká ríša bola v sústavnom kontakte s rakúskym ministrom vnútra ArthuromSeyss­Inquartom, ktorý vytvoril nacionálnosocialistickú vládu a na nátlak z Berlína požiadal o príchod nemeckej armády. Nasledovala Berchtesgadenská schôdzka, schôdzka Hitlera s premiérom N. Chamberlainem v Hitlerovom letnom sídle 15.9.1938. Hitler tu formuloval svoje požiadavky voči ČSR. Požadoval, aby ČSR odstúpila Nemecku okresy s viac než 50% nemeckého obyvateľstva a zrušila zmluvu so ZSSR. Británia s nemeckými požadiavkami súhlasila. Potom prebehli Godesberské jednania, znovu medzi Hitlerem a britským premiérom 22.­24.9.1938 v Godesbergu v Nemecku, o spôsobe a konkrétnych opatreniach pripojenia československého pohraničia k Nemecku. Hitler tu predložil radu ďalších územných požiadaviek voči ČSR (vrátane požiadaviek Poľska a Maďarska); v ČSR 22.9.1938 prebehli masové demonštrácie proti prijatiu ultimát a 23.9. 1938 bola vyhlásená mobilizácia. 1.10.1938 boli obsadené Sudety a 15.3.1939 bol obsadený zbytok územia ČSR, bol zriadený protektorát Böhmen und Mähren. Mníchovská dohoda prejednala odstúpenie pohraničných územií ČSR obývaných nemeckou menšinou Nemecku; podpísaná 29.9.1938 na konferencii v Mníchove predstaviteľmi Nemecka (Hitler), Talianska (B. Mussolini), Veľkej Británie (N. Chamberlain) a Francúzska (E. Daladier). Mnichovská dohoda bola dôsledkom politiky appeasementu a rozvratnej kampane Sudetonemeckej strany. Zástupcovia československej vlády na konferenciu pozvaní neboli; dohoda prijatá štyrmi veľmocami bola pre československú stranu ultimátom, ktoré pod nátlakom prijala. Československá republika na základe mníchovskej dohody stratila rozsiahle hospodársky a hlavne strategicky významné územia v pohraničných oblastiach (asi 1/3 územia). V októbri 1938 vyhovela ČSR i územným požiadavkám Poľska (Tešínsko) a v novembri i Maďarska (južné a východné Slovensko, veľká časť Podkarpatskej Rusi). V roku 1942 prehlásili mníchovskú dohodu za neplatnú Veľká Británia a Francúzsko, 1944 Taliansko a 1973 Nemecko (SRN). „Krištáľova noc“ (pomenovaná podľa množstva rozbitých výkladných skríň) 9. novembra 1938 znamenala dramatické okamihy, počas ktorých boli drancované synagógy, židovské domy a obchody a tisícky osôb zatkli a deportovali. Celú svetovú verejnosť prekvapilo, že socialistický Sovietsky zväz podpísal 23. augusta 1939 s nacistickým Nemeckom Pakt o neútočení. Tento pakt, známy aj ako Hitlerov a Stalinov pakt alebo Pakt Molotov ­ Ribbertrop, podpísali v Moskve ministri zahraničia obidvoch štátov Joachim von Ribbentrop a Viačeslav M. Molotov. Jeho mimoriadne dôležitá tajná klauzula sa dostala na verejnosť až po skončení vojny. Nemecko­sovietsky zmluva uzatvorená na 10 rokov obsahovala tieto body: ­ zrieknutie sa použitia vzájomného násilia ­ neutralita v prípade účasti jednej z krajín vo vojne, platná aj pri útočnej vojne Tajná klauzula vymedzovala záujmové sféry vo východnej Európe: Fínsko, Lotyšsko, Besarábia a Poľsko na

Hitlerovho života. Obsahuje výrazne tendenčne podané spomienky na jeho celý dovtedajší život a jej hlavným posolstvom je šíriť vieru, že práve on je tým vyvoleným, ktorý má za úlohu od „božskej prozreteľnosti“ doviesť Nemecko opäť na výslnie moci a cti. Sám Adolf Hitler za života prísne zatajoval svoj pôvod. Nechal dokonca roku 1938zrovnať so zemou rodné dediny svojich rodičov a prarodičov v severovýchodnom dolnom  rakuskupri čechach). Dôvodom môže byť Hitlerov nevyjasnený pôvod spojený s incestom. Keďže si Adolf Hitler nebol istý, kto bol jeho starý otec, objavovali sa špekulácie, že práve Hitler ako hlavný reprezentant rasistickej ideológie má za predkov židov  Hitler sa narodil v Braunau am  Inn v dnešnom rakusku  ako štvrté zo šiestich detí (4 zomreli v detskom veku) colníka nemeckého pôvodu Aloisa Hitlera a jeho tretej ženy Klary[1] (pôvodom Rakúšanky), ktorá bola zároveň jeho neter  Hitlerova sestra z tohto manželstva Paula, ktorá sa dožila dospelosti, bola od neho mladšia o 7 rokov. Alois mal navyše ešte ďalšieho syna a dcéru so svojou druhou manželkou.    Kvôli otcovmu povolaniu sa rodina často sťahovala, takže Hitler navštevoval ľudové školy v Passau, Lambachu a Leondinge pri Linzi. Potom študoval na reálnom gymnáziu v Linzi, ale štúdium nedokončil. Podľa niektorých názorov pre absolútnu neschopnosť, ktorá vyvrcholila, keď jeho otec roku 1903 umrel a Hitlera nemal viac kto nútiť učiť sa. Od roku 1903 poberal podporu pre polosiroty a od 1905 ho finančne podporovala matka a teta, pretože odišiel do Viedne, kde sa pokúšal dostať sa na prestížnu umeleckú školu. V októbri 1907 ho neprijali na Viedenskú umeleckú akadémiu, poradili mu však nech skúsi svoj talent využiť pri štúdiu architektúry. Po tom, čo sa dozvedel, že jeho matke chorej na rakovinu prsníka zostava len niekoľko týždňov života sa vrátil koncom roka 1907 do Linzu. V decembri 1907 pochoval matku a zdedil po nej 1000 korún. Pretože sa vydával za študenta mohol od januára 1908poberať dôchodok pre siroty vo výške mesačne 25 korún. Na jar 1908 presvedčil rodičov svojho jediného zdokumentovaného priateľa z detstva Augusta Kubizeka aby ho pustili študovať z Linzu na konzervatórium do Viedne. Kubizekovi rodičia boli českého pôvodu a tak Hitler s Kubizekom bývali vo Viedni v podnájme u ČeškyMarie Zakreys (Stumpergasse 31). V októbri 1908 Kubizeka prijali na Viedenskú umeleckú akadémiu, Hitlera však ani nepripustili k talentovým skúškam. Na jeseň1908 Kubizek absolvoval 8 týždňovú vojenskú službu v rakúskej armáde. V tomto období sa ich cesty rozišli, po tom, čo si  a z podnájmu odišiel v novembri 1908 bez toho aby zanechal odkaz. Živil sa príležitostnými zamestnaniami a privyrábal si predajom obrázkov a pohľadníc pozoruhodností Viedne, ktoré sám maľoval väčšinou podľa fotografií. Striedal miesta pobytu, s tým ako mu dochádzali peniaze, býval stále ďalej od centra Viedne. V roku 1909 býval v útulku pre bezdomovcom v Meidlingu a roku 1910 v mužskom domove na uliciMeldemannstraße. Tu bol v kontakte aj so židovskými obyvateľmi domova, ktorí Hitlerove obrazy predávali. V tomto období mal finančné problémy ako aj problémy s políciou, ktorá mu, napríklad, na základe udania zakázala používať neoprávnený titulakademický maliar.   

finančné problémy ako aj problémy s políciou, ktorá mu, napríklad, na základe udania zakázala používať neoprávnený titul akademický maliar. Vo Viedni sa zoznámil s antisemitskými a rasistickými názormi (Jörg Lanz von Liebenfels, Georg Ritter von Schönerer a pod.). Viac ako o politiku sa podľa Kubizeka však zaujímal o operu, najmä Richarda Wagnera, skladateľa nemeckých nacionalistických opier. Jeho najobľúbenejšia bola Rienzi, der letzte der Tribunen (Rienzi, posledný tribún) o stredovekom tribúnovi, ktorý rečníckym umením získal podporu ľudu. Wagner venoval partitúru tejto opery bavorskému kráľovi a z rodinného archívu vo Wittelsbachu si ju neskôr Hitler jednoducho privlastnil. Dnes je partitúra stratená Hitler už ako vrcholný predstaviteľ robil všetko pre to, aby „vygumoval“ svoju minulosť. Po obsadení Rakúska v roku 1938 miesta narodenia svojich rodičov a prarodičov (Döllersheim a jeho časť Strones) vyhlásil za uzatvorenú vojenskú oblasť (napríklad bol zničený náhrobný kameň jeho starej mamy) a vo Viedni nechal zničiť dokumentáciu o miestach svojho pobytu, s tým že počas "štúdia" býval v honosnej štvrti. Roku 1939 pozval Hitler Kubizeka ako svojho hosťa do Bayeruthu, kde sa usporadúvali Wagnerove hudobné slávnosti. O Kubizekovi sa vyjadril ako o "jedinom Čechovi, ktorý má právo byť priateľom Vodcu". Po tom čo mu roku 1913 vyplatili dedičstvo po otcovi (820 korún), presťahoval sa do nemeckého Mníchova. Dôvodom bola snaha naďalej sa vyhýbať rakúskej vojenskej službe ako aj jeho "znechutenie" z rakúsko-uhorskému mnohonárodnostnému štátu a multikultúrnej Viedne. No už roku 1914 sa prihlásil ako dobrovoľník k 16. bavorskému pluku a nastúpil na front prvej svetovej vojny Skoro celú vojnu strávil ako pešia spojkana západnom fronte. Dostal rad Železného kríža II. triedy (1914) za nešpecifikované zásluhy. Po zranení nohy v roku 1916 na čas prerušil službu, ale na front sa opäť vrátil v marci 1917 a potom dostal aj vyznamenanie Železný kríž I. triedy (roku 1918 na návrh židovského plukovného adjutanta - regimentsadjutanta Huga Gutmanna). Jeho spolubojovníci ho nenávideli za jeho nekritickú poslušnosť voči dôstojníkom. Krátko pred koncom vojny, 15. októbra 1918, po plynovom útoku dočasne oslepol a dostal sa do lazaretu v Dolnom Pomoransku. Podľa nových výskumov bolo oslepnutie asi hysterická reakcia na porážku Nemecka vo vojne. Ošetrujúcipsychiater Hitlera klasifikoval ako psychopata, úplne nevhodného zastávať vedúce funkcie. Keďže ho ako hysterika označil aj Hitlerov vedúci dôstojník, nie je čudné, že napriek vyznamenaniam nedosiahol vyššiu hodnosť ako slobodník. Po skončení vojny striedal zamestnania, živil sa hlavne ako dôverník Reichswehru(armáda a námorníctvo) v Mníchove. Bola to funkcia spojky medzi armádou a vládou revolučnej Nemeckej republiky rád v Bavorsku vedenej židovským predsedom vládyEisnerom, ktorého pohrebu sa Hitler 26. februára 1919 osobne zúčastnil. Po drvivej porážke Nemeckej republiky rád v máji 1919 denuncoval pred súdom svojich kamarátov z pluku za to, že spolupracovali práve s Nemeckou republikou rád. Potom sa dokázateľne niekoľko krát stretol s veliteľom oddelenia vyšetrovania(Aufklärungsabteilung) Reichswehru Karlom Mayrom, čo viedlo k domnienkam, že sa stal dôverníkom tajnej služby. Isté je, že v júni a júli 1919 absolvoval „antiboľševistické školenia“ na mníchovskej univerzite a v septembri 1919 prenikol do Nemeckej robotníckej strany (Deutsche Arbeiterpartei – DAP), ktorú sledovali Mayrovi dôverníci ako možný zdroj boľševizmu a spartakizmu. Táto socialisticko, nacionalisticko axenofóbno-antisemitsky orientovaná strana mala málo členov a tak v októbri 1919Hitler namiesto donášania sa stal jej 55. straníkom (s Mayrovým súhlasom). Do strany ho prijal predseda Anton Drexler, pretože na zhromaždeniach, konaných väčšinou v krčmách, sa Hitler prejavil ako dobrý rečník, už vtedy so svojou typickou gestikuláciou. V roku 1920 Hitler vypracoval program strany a k názvu strany pridal prívlastok národnosocialistická (Národnosocialistická nemecká robotnícka strana –Nazionalsozialistiche Deutsche Arbeiterpartei – NSDAP). V decembri 1920 kúpila NSDAP od vydavateľstva Franz-Eher-Verlag zadĺžené noviny Völkischer Beobachter za 155 000 mariek a postupne získavala vplyv a tisíce nových priaznivcov. Keď Hitlera v decembri 1920 prepustili z Reichswehru, živil sa už svojimi prejavmi. V roku1921 sa zmocnil vedenia strany tým, že v nej zaviedol "vodcovský princíp" a Drexlera odsunul za čestného predsedu. Teraz už bol vedúcou osobnosťou v Bavorsku, ale mimo neho bol podceňovaný[4]. Ako vodca nemeckého nacizmu viedol v Mníchove neúspešný takzvaný "pivný" , "pivnicový" alebo Ludendorffovov pokus o puč, pri ktorom 9. novembra 1923 pri prestrelke s políciou zomrelo 16 pučistov a 4 policajti. Hitler sa len zranil pri páde ale udalosť neskôr využil propagandisticky legendou o zastrelených martýroch a krvavej zástave (Blutfahne). Po dvoch dňoch bol zaistený a

keďže v tom čase súdy v Nemecku boli veľmi mierne voči pravicovému extrémizmu (sudca si dokonca od Hitlera vypočul kritiku, že je Žid), dostal Hitler len 5 rokov vtedy existujúceho tzv.väzenia cti v Landsbergu (kde nebolo treba pracovať a pod.). Vo väzení písal svoju knihu Mein Kampf, ktorá sa pôvodne mala volať Štyri a pol roka boja proti klamstvám, hlúposti a zbabelosti. Kniha zhŕňa Hitlerove radikálne šovinistické,antisemitské a rasové tézy a propaguje militarizmus. Odsedel menej ako 9 mesiacov a 20. decembera 1924 bol prepustený za dobré správanie. Po prepustení sa obával, že by mohol byť z Bavorska vyhostený do Rakúska, kde by bol bezvýznamný a v roku 1925 si dal odňať rakúske občianstvo, nemecké však získal až roku 1932, keď sa zamestnal na Úrade pre kultúru a meranie krajiny vBraunschweigu. Vybavením nemeckého občianstva bola poverená Hitlerova podporovateľka Magda Quandtová (vtedy manželka veľkopodnikateľa Günther Quandta, neskoršie manželka ministra propagandy Josepha Goebbelsa.) Vo februári 1925 sa NSDAP ako jedinej z extrémistickych strán podarilo poLudendorffovom puči dosiahnuť zrušenie zákazu svojho pôsobenia. NSDAP vydávala nové preukazy aj členom iných strán a prevzala a zreorganizovala aj ozbrojené oddiely SA a SS. Hospodárska kríza roku 1929 umožnila strane dostať sa k moci – vo voľbách do Ríšskeho snemu roku 1932 sa NSDAP s 37,4 % hlasov stala najsilnejšou stranou a prezident Paul von Hindenburg Hitlera 30. januára 1933menoval ríšskym kancelárom.    Po príchode k moci postupne zaviedol v Nemecku nacistickú diktatúru. Po požiari Ríšskeho snemu 27. februára 1933, z ktorého obvinil komunistov primäl prezidenta k podpisu dvoch mimoriadnych nariadení Na ochranu národa a štátu a Proti zrade a velezradným činom. Na ich základe boli zrušené občianske práva a slobody, čo neskôr viedlo k zákazu komunistickej strany, fyzickej likvidácii "revolučných kádrov" a antifašistov. Nakoniec jediným odsúdeným za požiar bol Holanďan Marinus van der Lube. Obvinený Georgi Dimitrov, ktorému sa podarilo pred súdom dokázať možnú účasť Göringa na požiari, bol spolu s ostatnými oslobodený. Hitler začal so znovuvyzbrojovaním Nemecka a po smrti Hindenburga roku 1934 sa vymenoval za „vodcu“ (nem. Führer) a spojil vo svojich rukách neobmedzenú moc. Potláčal akúkoľvek opozíciu. Pre svojich ideologických a „rasových nepriateľov“, prikázal zriadiť koncentračné a vyhladzovacie tábory ešte v polovici 30. rokov. Masové vyhladzovanie a exekúcie najrôznejších skupín nemeckého i podmaneného obyvateľstva dosiahlo svoj vrchol neskôr počas vojny. Bol iniciátorom rasistickej politiky, veľmi ostro vystupujúcej proti Židom. V roku 1935 boli s jeho prispením schválené Norimberské zákony, ktoré postihovali „rasovo menejcenné obyvateľstvo“. Medzi iným boli Židia pozbavení občianstva a nesmeli uzatvoriť manželstvo sÁrijcom. V noci z 9. na 10. novembra 1938 sa s Hitlerovým súhlasom uskutočnil veľký pogrom proti Židom po celej krajine tzv. krištáľová noc, ktorý viedol k ich deportácii do get[5]. V marci roku 1935 zaviedol v Nemecku všeobecnú brannú povinnosť a začal sa systematicky pripravovať na agresívnu vojnu. Postupne likvidoval jednotlivé ustanovenia Versaillského mieru, obsadil Porýnie nemeckým vojskom. V rokoch1936 – 1939 aktívne podporoval Franca v španielskej občianskej vojne. Nacistické vydavateľstvo Eher získalo v roku 1939 až 44% podiel na trhu (ktorý sa do roku 1944 zvýšil až na 83%). Nacistický denník Völkischer Beobachter v 40 miliónovom Nemecku dosahoval miliónové náklady (v roku 1941 mal 1 200 000 výtlačkov). Pomocou zastrašovania domnelých aj skutočných nepriateľov ozbrojenými oddielmi a políciou Gestapo (vedených Himmlerom) ako aj propagandou (v roku 1941 zamestnávalo Goebbelsovo ministerstvo propagandy 60 000 ľudí a okrem tlače ovládlo aj film) sa podarilo Hitlerovi a jeho spolupracovníkom sfanatizovať Nemcov nacizmom a v záujme cieľu získať "životný priestor" „tisícročnej nemeckej ríše" vybudovať diktatúru, ktorá hnala sfanatizovaných občanov do vojny. V roku 1938 anšlusom pripojil k Nemecku Rakúsko, čím opäť porušil jeden z bodovVersaillskej zmluvy. So súhlasom nedôrazných predstaviteľov Francúzska a Spojeného kráľovstva postupne likvidoval aj samostatnosť Česko-Slovenska. Za formálnej pomoci Talianska, 30. septembra 1938 uzavrelo Nemecko s predstaviteľmi Francúzska a Británie Mníchovskú dohodu, čím pozbavilo Československú republikuSudet, resp. západných pohraničných území obývaných z viac než polovice nemeckým obyvateľstvom[6]. Zmluva fakticky pozbavila Česko-Slovensko možnosti efektívne sa brániť nemeckej agresii, keďže Nemcami zabraté územie zahŕňalo väčšinu novovybudovaných česko-slovenských pohraničných opevnení. Hitler ďalej oslabil Česko-Slovensko aj prípravou viedenského diktátu, ktorým 2. novembra 1938prinútil krajinu odovzdať Maďarsku časť južného Slovenska a celú Podkarpatskú Rus. Situácia viedla v Česko-Slovensku k vnútropolitickej kríze ČSR a umožnila Hitlerovi prebrať kontrolu aj nad zvyškom krajiny. Hitler využil autonomistické tendencie prevládajúce v slovenských politických kruhoch a na jednaní v Berlíne prinútil Jozefa Tisa aby 14. marca 1939 v Bratislave bola vyhlásená samostatnosťSlovenského štátu. Nasledujúceho

Andrej Medvecký.

to je vizitka fašistu  kto bude dalšia obet černoch rom a dalši kotlebovci magatovci a spol fašistov  kolko ludi pozabijate a kolko fyzickych utokov mate v plane aby pochopila vlada že tu fašistov nechceme  zakaz vašej fašistickej strany dost bolo hitlera dost bolo tisa kde to žijeme každy ma pravo žit nikto nema pravo  mlatit iba preto akej farby pleti je  či je rom černoch alebo kto svami nesuhlasi tak kde je tu demokracia 

tu je fašizmus ktory musi ist dole aj vašim kokotom kotleba magat mišun a sopl fašistov vy kokoti

Rôzne médiá postupne prinášajú informácie o chystanom proteste v Žiline.  Poväčšine v tejto súvislosti prezentujú informácie od hovorkyne KR PZ v Žiline Jany Balogovej. Medzičasu sa podarilo získať kontakt na jedného z organizátorov protestu. Andrej Medvecký je predsedom krajskej organizácie Ľudovej strany Naše Slovensko v Žilinskom kraji. Takže máme tu exluzívny rozhovor.

Pred niekoľkými dňami sme na Medzičase zverejnili informácie o pripravovanom proteste proti prijímaniu migrantov. Dnes sú povinné kvóty odmietnuté, ale migranti sa prijímajú “dobrovoľne”, presnejšie povedané na základe rozhodnutia vlády SR. Aký je cieľ vášho protestu?

 Len pre informáciu, povinné kvóty nie sú odmietnuté, len odložené. Cieľom stretnutie je otvoriť ľudom očí, čo ich čaká, ak sem začneme prijímať imigrantov. Ukázať našej zapredanej vláde, ak ju ešte môžem nazvať našou, že sú na Slovensku ešte ľudia, ktorí nesúhlasia s tým ako ničia náš národ. Že tí ľudia sa dokážu spojiť a nebudú sa len nečine prizerať zverstvám, čo na nás naši politici prichystali.

 Kým v Bratislave boli organizátori z rôznych skupín, z materiálov k Žilinskému protestu mi vyplýva, že tento protest je organizovaný oficiálne registrovanou politickou stranou – Ľudovou stranou Naše Slovensko.

Áno s tým môžem súhlasiť. Protest proti príchodu imigrantov na Slovensko organizuje Ľudová Strana- Naše Slovensko. Ako žilinský krajský predseda ĽS- Naše Slovensko môžem čitateľom medzičas.sk a celému Slovensku odkázať, že protesty za záchranu našej civilizácie, nášho národa a vlasti, budú pokračovať v každom krajskom meste. Nezastavíme sa a sľubujem, že sa budeme do posledného dychu biť, aby budúcnosť Slovenska nebola červená, modrá a už vôbec nie čierna. Budeme sa biť, aby bolo naše Slovensko  krásne, aby boli v ňom ľudia šťastní a aby o nich nikdy nerozhodovali klamári, podvodníci, zlodeji a vlastizradcovia, ktorí majú krásne reči, ale skutky úplne iné.

Internetový magazín Žilina dnes zverejnil vyhlásenie polície, v ktorom vyzýva občanov “aby v záujme bezpečnosti, ochrany života, zdravia a majetku, zvážili svoju prítomnosť, ako aj svoj pohyb v popoludňajších hodinách v okolí Námestia Andreja Hlinku v Žiline, a ak to nie je nevyhnutne potrebné, aby sa v čase konania podujatia tejto časti mesta vyhli. ”

Je to dosť vážny odkaz organizátorom akcie, zaujímal by nás v tejto veci Váš názor.

 Myslím si že to sa dalo čakať. Vedenie mesta je to isté ako vedenie nášho štátu. Nás sa vždy báli, boja sa a budú sa báť, pretože vedia, že my sme jediná zmena v tomto štáte. Už roky sa nám snažia hádzať polená pod nohy a diskriminovať našu činnosť, no neúspešne. Každou ich protiakciu sme silnejší a ľudia si čoraz viac otvárajú oči. Už prestávajú dôverovať tým, čo ich doteraz len klamali a podvádzali. A tým že sa mesto takto vyjadrilo, len potvrdilo moje tvrdenie, že už nie sme pre nich len skupina ľudí vykrikujúcich z ulice.

Pre objektivitu uvediem, že nešlo vyjadrenie mesta, ale policajnej hovorkyne krajského riaditeľstva PZ Jany Balogovej. V inom článku sa ale píše o postoji mestskej samosprávy, ktorá podporuje protiakciu na Mariánskom námestí pod názvom “Sme otvorené mesto a vy to nezmeníte. Mám tomu rozumieť tak, že verejná mienka v Žiline je iná ako na ostatnom území Slovenska, teda, že značná časť obyvateľov Žiliny je priaznivo naklonená migrácii?

 Verejná mienka? Len pre porovnanie s dvoma akciami v Bratislave. Na proteste proti islamizácií Európy prišlo cca 9000 ľudí, je to len hrubý odhad, no média to označili za pochod extrémistov a to bolo všetko. Druhá akcia, ktorá bola na podporu migrantov z Afriky prišlo možno 50 ľudí. A zrazu tých 50 ľudí je väčšina. Oni hájili názor Slovenska? NIE!

A čo sa týka Žiliny, tak verejná mienka je určite na tej zdravej strane. Len v meste Žilina sme na petíciu proti kvótam vyzbierali tisíce podpisov. Myslíte si, ak by verejná mienka bola naklonená na stranu tých zapredaných vlastizradcov, bolo by tomu tak? Určite nie, v Žiline mame veľmi negatívny ohlas na migrantov a spomínaná proti akcia je len provokácia zo strany určitej skupiny ľudí.

Niečo na tom bude, že asi majú organizátori protiakcie majú obavy o počet účastníkov. Platia 2 autobusy, ktoré majú priviesť ľudí až z Trenčína. Pred pár dňami sme písali o tom, že na vašu akciu príde Marián Kotleba. Môžeme v tejto chvíli potvrdiť jeho účasť?

Áno, môžem to potvrdiť. Marián Kotleba bude jeden z rečníkov na sobotňajšej akcii proti migrantom v Žiline.

Médiá aj polícia naznačujú, že protest diplomaticky povedané nemusí byť celkom bezpečný. Vy ako jeden s organizátorov akcie, chcete niečo v tejto veci povedať čitateľom ?

Aby sa nenechali oklamať médiami, tie nás klamú už od ich vzniku. Nech prídu a uvidia sami. Jediné čo môže byť na akcii nebezpečné sú naši policajti, pretože to čo im ide najlepšie, je vyberať pokuty od slušných občanov. Tak osobne si myslím, že jediné nebezpečenstvo na sobotňajšej akcii je, že vám naše orgány dajú pokutu za parkovanie. Nemám k tomu čo dodať, ja ako jeden z organizátorov akcie sa môžem zaručiť, že akcia prebehne v úplnom kľude. Máme vybratých usporiadateľov, ktorí sa budú počas celej akcie starať o jej pokojný priebeh.

Všetci ste kokoti Mariána Kotlebu Takže Tak! - aké ešte nebolo

Hajzli, nebudete sa nám smiať do tváre !Presne tak, ja mám pravdu a pravda ostane pravda a stále taká istá - pravda je nemenná !  Ale vyrieši, počkaj, toto je prebúdzanie - po prebudení príde krvavé vyúčtovanie !

Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS) vznikla kurióznym spôsobom vo februári tohto roku. V tom čase sa Rastislav Schlosár zo Slovenskej pospolitosti stal štatutárom bývalej Strany priateľov vína, ktorá sa následne premenovala na Ľudovú stranu Naše Slovensko. Stalo sa tak po stroskotaní pokusu Mariana Kotlebu o registráciu vlastnej strany s názvom Naše Slovensko, nakoľko už strana s rovnakým názvom existuje.

Na kandidátke ĽSNS sa nachádzajú poväčšinou ľudia zo Slovenskej pospolitosti (SP), no okrem nich tu nájdeme aj zastupiteľov Autonómnych nacionalistov (AN), či Národného odporu (NO). V malom množstve ešte kandiduje aj niekoľko ľudí, ktorí nie sú priamo členmi spomínaných organizácií. Kandidáti ĽSNS sa často verejne dištancujú od fašizmu a neonacizmu. A v právnej rovine sa im to aj darí. Avšak to, že polícia, prokuratúra ani súdy im to nevedia dokázať, neznamená, že to nie je banda prevažne fašistov a neonacistov.

Všetci ste kokoti Mariána Kotlebu Takže Tak! - aké ešte nebolo

Hajzli, nebudete sa nám smiať do tváre !Presne tak, ja mám pravdu a pravda ostane pravda a stále taká istá - pravda je nemenná !  Ale vyrieši, počkaj, toto je prebúdzanie - po prebudení príde krvavé vyúčtovanie !

Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS) vznikla kurióznym spôsobom vo februári tohto roku. V tom čase sa Rastislav Schlosár zo Slovenskej pospolitosti stal štatutárom bývalej Strany priateľov vína, ktorá sa následne premenovala na Ľudovú stranu Naše Slovensko. Stalo sa tak po stroskotaní pokusu Mariana Kotlebu o registráciu vlastnej strany s názvom Naše Slovensko, nakoľko už strana s rovnakým názvom existuje.

Na kandidátke ĽSNS sa nachádzajú poväčšinou ľudia zo Slovenskej pospolitosti (SP), no okrem nich tu nájdeme aj zastupiteľov Autonómnych nacionalistov (AN), či Národného odporu (NO). V malom množstve ešte kandiduje aj niekoľko ľudí, ktorí nie sú priamo členmi spomínaných organizácií. Kandidáti ĽSNS sa často verejne dištancujú od fašizmu a neonacizmu. A v právnej rovine sa im to aj darí. Avšak to, že polícia, prokuratúra ani súdy im to nevedia dokázať, neznamená, že to nie je banda prevažne fašistov a neonacistov.

Kotleba šíri nenávisť Povedz mi jednu fašistickú vec z jeho programu. Ak si ho teda vôbec čítal.

Kotlebova partaj přináší diktaturu i sentiment s hodnotami nacistických kolaborantů  

V březnu jsou na Slovensku volby. Do nich kandiduje mnoho subjektů s ultranacionálním podtextem. Zatímco úřadující předseda vlády bere frontálním  útokem místní muslimskou komunitu, Kotlebovi radikálové zcela veřejně a bez okolků napomáhají kromě islamofobie a nenávisti k multikulturalismu také skomírajícímu anticikanismu. 

Kandidáti na poslance nabízejí jednoduchá řešení s předem označenými viníky všeho dění. Předem na začátku sáhodlouhého monologu působí umírněně a dokonce jsou ochotni některé objekty cílené nenávisti označit za správné občany, aby posléze mohla zbytku proslovu kralovat čistá extenze rasismu a účelové nenávisti. Postavičky slovenského neonacismu, neofašismu a jiných nedemokratických ideologií přešly na kandidátku Kotlebovy strany. Často si na předvolební plakáty a nejrůznější prezentační materiály umístiliy symbol krajní pravice. Zpočátku nic neříkající dvě osmičky nebo dvě čtyřky udělají radost přebělené dušičce. S čísly je možné bez trestu zajajlovat, nebo vyjádřit své sympatie k nacistickým jetnotkám SS.

Ze slovního projevu jednotlivých kandidátů z řad Kotlebovců běhá mráz po zádech. Jako kdyby v pozadí pochodovali příslušníci Hlinkovy gardy a s kazdou pomyslnou tečkou na konci věty nepožadovali nic jiného, než otevření koncentračních táborů pro novodobé “zrádce a příživníky” národa. Kotlebova Ľudová strana Naše Slovensko je typickou značkou nesvobody i nesvobodných ideálů, kde společnost zůstává rozdělena kvůli lepšímu ovládání a mediální manipulaci na jednotlivé tábory nacionalistů a zlotřilých odpůrců národního socialismu, ke kterému partajníci projevují velkou náklonnost.

Předvolební projevy Kotlebových kandidátů jsou pohledově na chlup stejné. Kandidáti mají černou nebo šedou bundu připomínající bombry z devadesátých let minulého století. Nechybí ani rukavice v tmavé barvě a rozkročný postoj naznačující agresivitu s nacionální dravostí. Typickou tváří Ľudové strany Naše Slovensko by mohl být dva a dvacetiletý Milan Mazurek ze Spišské Belé.Do voleb kandiduje na čtrnácté pozici. Jako zaměstnání uvádí pozici manažera e-shopu. Mladíček, jemuž ještě ani mléko na bradě nezachlo, objíždí svůj “volební okrsek” s prupovídkami o škodlivosti Romů. Vykládá o apokalyptickém svétě, kde je majorita znásilňována, okrádána a mlácena vládou privilegovanými Romy, proti kterým Milan Mazurek na protiromské demonstraci ve Zborově také vystoupil. Obyvatelé romských osad jsou pro mladého rádoby politika důkazem “incestních a zaostalých poloopic”, které chce Kotlebův kandidát radikálně převychovávat.  Otázkou je, co poslanecký kandidát myslí oním radikálním převychováváním. Možná by se jednalo opět o koncentrační tábory, ve kterých by si Mazurek užíval pohledem na tyranizované oběti své nenávisti. K silvestrovské události v Kolíně nad Rýnem Milan Mazurek na svém facebookovém profilu dodává: “Čo dodať, pustiť si do krajiny viac než milión čiernych ľudí, o ktorých vôbec nič nevedia je naozaj úspech. Likvidácia vlastného národa, nič iné multikulturalizmus v skutočnosti nie je!“………dalo se od extrémisty očekávat něco jiného? V časech zimy plné sněhu přináší Ľudová strana Naše Slovensko bílou politiku přihnědlých zvratků tolik známých z dob kolaborace Slovenského štátu s nacistickým Německem.Pro Milana Mazurka zůstávají všichni uprchlíci černými…….možná by měl mladíček svo myšlenkové pochody zopakovat Kotlebovi, jež pomoc ve volbách shání také u slovenských imigrantů v zahraničí…….na příkladu Milana Mazurka je vidět průřez nározorovým spektrem Kotlebovců. Tito radikálové nejsou “pouze” rasisty útočícími vůči slovenským Romům a multikulturalismu. Velká část z nich jsou také antisemité pokládající Protokoly sionských mudrců za jasné svědectví židovské nadvlády.  Ľudová strana Naše Slovensko přináší diktaturu a sentiment s hodnotami nacistických kolaborantů, jež jsou zobrazovány jako nové hodnoty správnější svobody i správnější a mnohem spravedlivější společnosti, ve které bílý obyvatel přemýšlí pouze s antisemitským a xenofobním pohledem na svět.

Ještě před čtyřmi lety Marián Kotleba pořádal výpravy proti Romům, dnes je poslancem

Kotleba  ten tvoj volebny program bol iba tah na voličom ti kokot heee takže tak

Si psychopat Vyzerá ako debil, správa sa ako debil Ten nenávistný akcent počuť a cítiť z hĺbky jeho duše on ako nahle vyslovi cigáň to je tam to je cítiť nenávisť on je Posadnutý Demon  Už viem prečo ho kiska neprijal pan prezident urobili ste krasne gesto nedovolte tomu fašistovi aby tu vladol potomok Hitlera

nech si urobi test svoje korene, genealógia aky ma vlastne Rodokmene sam hlasajuci fašista kotleba tiež podla priezvisko pradedka ktoreho predkovia a aj   jeho fašisti čo snim su

to je tvoj predvolebny tah pozri kde si teraz    koho  mi len pripominaš adolf hitler   Marián Kotleba označovaný za extrémistu za trestné činy extrémizmu nebol nikdy právoplatne odsúdený

odporúčím pozrieť hlavne kvôli informovanosti

Hitler: Vzestup zla část 1 CZ 2003  -  https://youtu.be/RK1It_JIiVU

Hitler: Vzestup zla část 2  - https://youtu.be/fCVQsZPX-vE 

Marian Kotleba spoločne s ďalším kandidátom Marcelom Urbanom, na námestí v Litvínove stoja po boku rečniaceho predsedu Dělnickej strany Tomáša Vandasa.

Marek Baláž nemusí mať perfektnú gramatiku, ale sa presne vyjadrim k tomu zlyhal si ty fašista zradca celeho narodu

ako možný spôsob riešenia problémov Rómov,maš na mysli a čo si dosiahol vojnu ty špina som hrdy Róm nesuhlasim ničim ani tvojima nazormi a viem čoho si schopny spachat  Ešte sa nájdu aj na Slovensku slušný ľudia! my romovia sme sa narodili na slovensku a nikto si nevyberaju ako sa narodil a akej pleti je sme ludia  pretože ste učebnicovým príkladom pokrytectva, nekompetentnosti ,neschopnosti a análnej akrobacie. nám budete rozdávať rady a vysvetlenia a poučenia a... a budete iba trepať, pretože Vy nemáte ani poňatia, ako je byt rom ako sa citi ako ich uražate ako ich vnimate  podcenujete uražate napadate Robíte teda to, čo je Vám blízke - klamete, dávate nepravdivé vyhlásenia, neštítite sa nariadiť informačné embargá a zatajujete informácie, pretože tak Vám to, samozrejme demokraticky, nariadil Váš Veľký brat adolf hitler 

Rastislav Schlosár dostal do bývalej Strany priateľov vína a šikovne ju dokázal pretransformovať do jej súčasnej podoby s názvom Ľudová strana - Naše Slovensko. A takto svorne ruka v ruke nám budte príkladom a ukážte nám, ako hrdo a odhodlane bojovať proti.... proti komu to vlastne a za čo ??? My zatiaľ budeme sedieť vo Vašich bezpečných a teplých kanceláriách a budeme dávať dobrý pozor, aby sme sa niečomu priučili. Je to odpor proti všeničiacej politike  slúžil pre túto
zločineckú organizáciu, za čo sa budem hanbiť vykonštruovanou teroristickou hrozbou. po zvyšok svojho života.V skutočnosti ste pre nich iba bezcenný spotrebný tovar, stádo oviec U mňa už nemáte žiadnu autoritu  Každopádne ťažiskovou témou je rasizmus, ktorým si na svoju stranu získali sympatie niektorých členov majoritného obyvateľstva v miestach, kde sa vyskytujú segregované rómske osady a sociálne vylúčené rómske komunity. Je to prakticky jediná téma, ktorou sú schopní zaujať väčšinovú spoločnosť a médiá, čo je súčasne dôvodom prečo spojili sily rôzne neonacistické spolky. Je nutné dodať, že za rasistickú predvolebnú kampaň strany čelí Marian Kotleba trestnému stíhaniu vo veci hanobenia národa, rasy a presvedčenia.

pozri si tento fašisticku tvar kto stoji za všetko on ano je to psychopaticky nacista vola sa  Rastislav Schlosár  Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS) vznikla kurióznym spôsobom vo februári tohto roku. V tom čase sa Rastislav Schlosár zo Slovenskej pospolitosti stal štatutárom bývalej Strany priateľov vína, ktorá sa následne premenovala na Ľudovú stranu Naše Slovensko. Stalo sa tak po stroskotaní pokusu Mariana Kotlebu o registráciu vlastnej strany s názvom Naše Slovensko, nakoľko už strana s rovnakým názvom existuje.  

Pravnik, ktorý zastupuje Nenecha nič na náhodu Áno, je to možné fašista bude obhajovat fašistov  takže hura sa do ciganov ktorych možeme otročovat a vlada a policati budu sa tvarit že sa tu nič nedeje  a fašisti sa budu smiat nam do tvare kde to žije akej republike no fašisticka krajina nam ide  do mody pišu sa dejiny  2016 mame tu opat  hitlera a tisa opakuje to čo sa dialo

Rastislav Schlosár  Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS)

Ján Kopúnek a Mgr. Marian Kotleba s predsedom českej Dělnickej strany Tomášom Vandasom na stretnutí v roku 2008.

Ta existuje už řadu let, v čele oficiálně stojí Vandasova matka

Dělnické strany s neonacistickou scénou je už prokázáno  Tomáš Vandas poprvé přiznal, že v DS jsou  neonacisté. Například čelní aktivista Národního odporu, několikrát trestaný Tomáš Kebza, který si v současnosti odpykává trest za propagaci tohoto hnutí. Považujete to za úspěch  Nejvyššího správního soudu k němu eskorta přivedla vazebně stíhaného člověka, konkrétně předsedu pražské DS Patrika Vondráka. Na co jste se ho chtěli zeptat?
Pan Vondrák je vysoký představitel DS a také je léta aktivní v Národním odporu. Tímto směrem by směrovaly naše otázky. (Vondrák u soudu odmítl vypovídat

DS je už tak daleko za hranou toho, co je ještě ve slušné společnosti akceptovatelné. Propojení s neonacistickou scénou je prokázáno, navíc hrubost výroků jejich členů je taková, že si neumím představit, že bychom těžko po DS mohli chtít jen nějakou změnou chování.

DS otevřeně deklaruje spolupráci se Slovenskou pospolitostí. Proč nepoukážete na fakt, že tamní vláda tuto stranu před časem rozpustila ze stejných důvodů, kvůli jakým je v Česku před soudem DS?
Myslím, že v návrhu je to uvedeno. Potvrdil to i svědek. extremismu pracují už léta, dokáží ze svých poznatků a zkušeností dobře popsat provázání neonacistů s DS. Jejich svědectví byla velmi přesvědčivá.

Soud se často dotazuje na výsledky či stav trestních řízení vedených proti členům DS, na které často poukazujete. Vy to ve většině případech nevíte. Nenachytává vás tak soud, jak se lidově říká, na švestkách?
Nepovažovali jsme to za rozhodující. Šlo nám o celkový kontext Dělnické strany, jací tam chodí lidé, jaké projevy znějí. Samozřejmě, poukazovali jsme i na trestní stíhání některých členů, ale to mělo být jen pro dokreslení. Nejsme orgánem, který je vede, takže o nich nemáme přehled, ale pokusíme se to ještě zjistit. Připouštím, že nás tím soud trochu zaskočil.

Extremisté z Dělnické strany půjdou do voleb nikto nas nezastavi a vdaka mne kotleba je tam kde je moja škola moj žiak a takych pride milion exzistuje iba jedna rasa a to biela 

tak čo nato kotleba povieš, ty na slovensku  a tvoji biely gašparkovia chcu vladnut koho škola kde a seminare si už dostal od vodcu z čieh toto by mali vediet slovensky občiania čo chystat domoobranu proti ciganom zaviest tu fašisticky narod 

mame tu domoobrany nemecku madarsku finsku rusku už aj česku a podobny krajinach o chvilku bude slovenska krajina domoobrana 

Svorka bielych vlkov

Rusko je v súčasnosti krajinou s najväčším počtom neonacistov na svete. Viac či menej aktívni sympatizanti neonacistických a neofašistických organizácií sú aj medzi ruskými policajtmi – drvivá väčšina brutálnych vrážd imigrantov v Moskve a Petrohrade, ktoré majú na svedomí neonacisti, tak nebola vôbec vyšetrená. Alarmujúci dokument obsahuje viacero amatérskych videí brutálnych útokov, ktoré nafilmovali a hrdo zavesili na internet samotní neonacisti.

SPOZNAJ TVÁR FAŠIZMU

Zdeno Hosek- Zdeno Hosek, Humenné, Slovakia- Ľudová strana Naše Slovensko je to on? ale nie vysvetli nam čo znamena jeho tričko nazvom-ODPOR pre tych čo tomu nerozumeju tak 

Národný odpor SlovenskoKrajne pravicová scéna na Slovensku doznala v rokoch 2005 a 2006 výrazných zmien, ktoré významnamným spôsobom determinujú jej vývoj v súčasnosti. Dominantné postavenie ultranacionalistickej korporativistickej Slovenskej pospolitosti sa zosypalo po rozkladnom opatrení bezpečnostných zložiek, rozpustení jej straníckej odnože, Slovenskej pospolitosti – Národnej strany Najvyšším súdom a volebnom fiasku jej lídrov na kandidátke Slovenskej ľudovej strany. Dramatické udalosti na prelome týchto rokov rozhádali zvyšok krajnej pravice, Slovenskú pospolitosť marginalizovali a izolovali a dali možnosť vzniku nových extrémistických skupín, ktoré sa pokúšajú v priestore za pravou hranicou ústavnej konformity zaujať svoje postavenie.Najaktívnejšími na slovenskej krajnej pravici začínajú byť nové prúdy: umiernené neoľúdácke nacionalistické krídlo tvorené Novým slobodným Slovenskom, Slovenským hnutím obrody či Jednotou slovenskej mládeže, častokrát napojené či parazitujúce na štátom podporovaných inštitúciách, akou je napríklad Matica Slovenská, a opäť aktivizovaní nacionálni socialisti, organizovaní predovšetkým v militantných leaderless skupinách Národného odporu Slovensko.Národný odpor Slovensko (NO Slovensko) vznikol zo skupín radikálnych nacionalistov, ktorí si vo chvíli, keď sa začali precíznejšie organizovať, zvolili stratégiu odporu bez vedenia vedúcej sily českej militantnej ultrapravice, hnutia Národní odpor. Prvá skupina na území Slovenskej republiky, Národný odpor Nitra, sa začal formovať po účasti skupiny slovenských radikálov na prvomájovom pochode českého Národního odporu v Brne v roku 2005. Jej vznik bol oznámený 20. mája 2005. O niekoľko dní neskôr, 31. mája 2005, vydali jeho aktivisti prvé vyhlásenie, podpísané ako „vyhlásenie NO Slovensko“. V ňom sa v hrubých rysoch pokúsili objasniť dôvody svojho vzniku a našrtnúť niektoré základné programové princípy.Vyhláseniu, dostupnému v prílohe, chýba akákoľvek ucelenosť a komplexnosť programových zásad, niektoré body si v podstate odporujú, v zásade sa ale Národný odpor Slovensko prezentoval proti imigrácii, zvýhodňovaniu „Cigáňov“, vláde a politickému režimu v krajine, ktorý označoval ako „tyraniu, akú doteraz ľudstvo nepoznalo“. Napriek tomu, že sa NO Slovensko od začiatku považoval za slovenskú sieť autonómnych buniek hlásiacich sa k princípom českého Národného odporu, v ňom chýba orientácia na národný socializmus, charakteristickú črtu organizácie, prítomnú v samotnom Manifeste NO.Prvým dokumentom, kde Národný odpor Slovensko označuje za svoj ústredný cieľ „presadenie myšlienok NS“ je prehlásenie zo 17.10.2005, kde i bližšie vysvetľuje fungovanie organizácie, predovšetkým princíp leaderless resistance:„Po neúspechoch iných organizácií sme zvolili inú taktiku boja, ktorá je založená hlavne na vytváraní­ miestnych a oblastných pobočiek. Tento systém je dobrý hlavne preto, že je veľmi ní­zke percento toho, že sa k nám infiltrujú naši nepriatelia a ukončia tým činnosť našej organizácie. Celá organizácia funguje vlastne na kamarátstve a vzájomnej dôvere, nemáme žiadne centrálne vedenie, ale všetko je založené na komunikácii medzi jednotlivými pobočkami. Úlohou pobočiek je vytvoriť si v oblasti svojho pôsobenia národno-oslobodeneckú základňu, šíriť ďalej myšlienku Národného Odporu, vykonávať monitoring našich nepriateľov...“Aktivity Národného odporu Slovensku sa v tejto dobe sústredili na organizáciu jednotlivých buniek, ktoré mali podľa jednotlivých prehlásení vznikať. Fakticky však až do roka 2007 aktívne pôsobila len jedna skupina – spomínaný Národný odpor Nitra. Na verejnosti sa zviditeľnil najmä účasťou asi dvadsiatky jeho aktivistov na proteste proti maďarskému šovinizmu v Šuranoch v máji 2006, ktorý využila Slovenská pospolitosť a Slovenská ľudová strana ako svoj predvolebný míting. Protest mal byť pôvodne namierený proti organizácii koncertu maďarskej revizionistickej skupiny Hnutie 64 žúp (HVIM), ktorý sa v ten istý deň konal v neďalekej Komóči. Aktivisti NO Nitra sa spolu so skupinou niekoľkých jednotlivcov po protestnom mítingu v Šuranoch rozhodli na koncert presunúť a vyvolali tak konfrontáciu medzi nimi a maďarskými organizátormi z HVIM. Polícia im však na koncert preniknúť nedovolila a konflikt skončil niekoľkými vulgárnymi gestami.Druhý krát sa Národný odpor Nitra dostal do médií v súvislosti s údajným útokom na maďarskú študentku Hedvigu Malinovú. Policajné orgány po jej výsluchu zverejnili identikity dvoch páchateľov, ktoré sa veľmi podobali na dvoch aktivistov NO Nitra. Ich fotografie, ktoré vznikli práve v máji v Komóči, sa objavili na demonštrácii Hnutia 64 žúp, kde boli spálené spolu s portrétom predsedu vládnej nacionalistickej Slovenskej národnej strany, Jána Slotu. Prípad Hedvigy Malinovej nie je doteraz vyšetrený.