finančné problémy ako aj problémy s políciou, ktorá mu, napríklad, na základe udania zakázala používať neoprávnený titul akademický maliar. Vo Viedni sa zoznámil s antisemitskými a rasistickými názormi (Jörg Lanz von Liebenfels, Georg Ritter von Schönerer a pod.). Viac ako o politiku sa podľa Kubizeka však zaujímal o operu, najmä Richarda Wagnera, skladateľa nemeckých nacionalistických opier. Jeho najobľúbenejšia bola Rienzi, der letzte der Tribunen (Rienzi, posledný tribún) o stredovekom tribúnovi, ktorý rečníckym umením získal podporu ľudu. Wagner venoval partitúru tejto opery bavorskému kráľovi a z rodinného archívu vo Wittelsbachu si ju neskôr Hitler jednoducho privlastnil. Dnes je partitúra stratená Hitler už ako vrcholný predstaviteľ robil všetko pre to, aby „vygumoval“ svoju minulosť. Po obsadení Rakúska v roku 1938 miesta narodenia svojich rodičov a prarodičov (Döllersheim a jeho časť Strones) vyhlásil za uzatvorenú vojenskú oblasť (napríklad bol zničený náhrobný kameň jeho starej mamy) a vo Viedni nechal zničiť dokumentáciu o miestach svojho pobytu, s tým že počas "štúdia" býval v honosnej štvrti. Roku 1939 pozval Hitler Kubizeka ako svojho hosťa do Bayeruthu, kde sa usporadúvali Wagnerove hudobné slávnosti. O Kubizekovi sa vyjadril ako o "jedinom Čechovi, ktorý má právo byť priateľom Vodcu". Po tom čo mu roku 1913 vyplatili dedičstvo po otcovi (820 korún), presťahoval sa do nemeckého Mníchova. Dôvodom bola snaha naďalej sa vyhýbať rakúskej vojenskej službe ako aj jeho "znechutenie" z rakúsko-uhorskému mnohonárodnostnému štátu a multikultúrnej Viedne. No už roku 1914 sa prihlásil ako dobrovoľník k 16. bavorskému pluku a nastúpil na front prvej svetovej vojny Skoro celú vojnu strávil ako pešia spojkana západnom fronte. Dostal rad Železného kríža II. triedy (1914) za nešpecifikované zásluhy. Po zranení nohy v roku 1916 na čas prerušil službu, ale na front sa opäť vrátil v marci 1917 a potom dostal aj vyznamenanie Železný kríž I. triedy (roku 1918 na návrh židovského plukovného adjutanta - regimentsadjutanta Huga Gutmanna). Jeho spolubojovníci ho nenávideli za jeho nekritickú poslušnosť voči dôstojníkom. Krátko pred koncom vojny, 15. októbra 1918, po plynovom útoku dočasne oslepol a dostal sa do lazaretu v Dolnom Pomoransku. Podľa nových výskumov bolo oslepnutie asi hysterická reakcia na porážku Nemecka vo vojne. Ošetrujúcipsychiater Hitlera klasifikoval ako psychopata, úplne nevhodného zastávať vedúce funkcie. Keďže ho ako hysterika označil aj Hitlerov vedúci dôstojník, nie je čudné, že napriek vyznamenaniam nedosiahol vyššiu hodnosť ako slobodník. Po skončení vojny striedal zamestnania, živil sa hlavne ako dôverník Reichswehru(armáda a námorníctvo) v Mníchove. Bola to funkcia spojky medzi armádou a vládou revolučnej Nemeckej republiky rád v Bavorsku vedenej židovským predsedom vládyEisnerom, ktorého pohrebu sa Hitler 26. februára 1919 osobne zúčastnil. Po drvivej porážke Nemeckej republiky rád v máji 1919 denuncoval pred súdom svojich kamarátov z pluku za to, že spolupracovali práve s Nemeckou republikou rád. Potom sa dokázateľne niekoľko krát stretol s veliteľom oddelenia vyšetrovania(Aufklärungsabteilung) Reichswehru Karlom Mayrom, čo viedlo k domnienkam, že sa stal dôverníkom tajnej služby. Isté je, že v júni a júli 1919 absolvoval „antiboľševistické školenia“ na mníchovskej univerzite a v septembri 1919 prenikol do Nemeckej robotníckej strany (Deutsche Arbeiterpartei – DAP), ktorú sledovali Mayrovi dôverníci ako možný zdroj boľševizmu a spartakizmu. Táto socialisticko, nacionalisticko axenofóbno-antisemitsky orientovaná strana mala málo členov a tak v októbri 1919Hitler namiesto donášania sa stal jej 55. straníkom (s Mayrovým súhlasom). Do strany ho prijal predseda Anton Drexler, pretože na zhromaždeniach, konaných väčšinou v krčmách, sa Hitler prejavil ako dobrý rečník, už vtedy so svojou typickou gestikuláciou. V roku 1920 Hitler vypracoval program strany a k názvu strany pridal prívlastok národnosocialistická (Národnosocialistická nemecká robotnícka strana –Nazionalsozialistiche Deutsche Arbeiterpartei – NSDAP). V decembri 1920 kúpila NSDAP od vydavateľstva Franz-Eher-Verlag zadĺžené noviny Völkischer Beobachter za 155 000 mariek a postupne získavala vplyv a tisíce nových priaznivcov. Keď Hitlera v decembri 1920 prepustili z Reichswehru, živil sa už svojimi prejavmi. V roku1921 sa zmocnil vedenia strany tým, že v nej zaviedol "vodcovský princíp" a Drexlera odsunul za čestného predsedu. Teraz už bol vedúcou osobnosťou v Bavorsku, ale mimo neho bol podceňovaný[4]. Ako vodca nemeckého nacizmu viedol v Mníchove neúspešný takzvaný "pivný" , "pivnicový" alebo Ludendorffovov pokus o puč, pri ktorom 9. novembra 1923 pri prestrelke s políciou zomrelo 16 pučistov a 4 policajti. Hitler sa len zranil pri páde ale udalosť neskôr využil propagandisticky legendou o zastrelených martýroch a krvavej zástave (Blutfahne). Po dvoch dňoch bol zaistený a