hned by mu odsekol ruku a naraz obidve nezasluži si žit fašista

Napriek všetkému vám musím povedať, že Tomáš Rosiar je členom ĽSNS, kandidoval s podporou

M.KOTLEBOVÝ (ĽSNS) KANDIDÁT HAJLUJE A DRŽÍ NACISTICKÚ VLAJKU !!!TO TO HOVORÝ SAMO O SEBE !!! Tomáš Rosiar Kandidát Kotlebovéj ĽSNS do VUC !!!
SLOVENSKÝ MLÁDENCI HAJLUJU A DRŽIA NACISTICKÚ VLAJKU POTOM KOHO UZNÁVAJÚ ČO SÚ TO ZA VLASTENCI TO JE NA ZAMYSLENIE !!!podľa môjho názoru by sa mala v školách na dejepise podrobnejšie preberať problematika druhej sv. vojny a všetko čo k tomu patrí...púšťať videoprojekcie, filmy, záznamy aby mladí ľudia pochopili o čom to bolo...aby si vstúpili do svedomia a nerozširovali zlo ďalej Kokoti šupnúť ich na týždeň do koncentráku a hned' by sa spamätali..

Tajomstvo holej lebky

Môžeme začať tým, že zúrivú agresiu plodiaca frustrácia holohlavých nevznikla na mieste. Museli si ju teda priniesť so sebou, zrejme priamo v tých holých kontajneroch, ktoré nosia na krku. Miesta pre frustráciu v nich majú určite veľa, lebo inak tam majú dosť prázdno. Traduje sa, že do ľudí kopú bagančami často, takže to bude buď nejaká opakujúca sa, alebo priamo chronická frustrácia (to je taká, čo si nosia furt so sebou, niečo ako psychologická obdoba zapareného zadku). Ale čo také môže mladých mocných chlapcov takto trvalo frustrovať? Oni by isto vedeli pomenovať veľa krívd, proti ktorým bojujú. Na národe, na bielej rase, na svojeti rodnej, trebárs. A hodnôt, ktoré chránia svojimi bagančami. Napríklad tradičné hodnoty či tradičnú rodinu, keď už tá ich bola nefunkčná. Alebo čistotu rasy či sexuálnych mravov, keď už oni sú väčšinou stále iba s inými holohlavými chlapcami. Nuž ale holé hlavy konfabulujú (po slovensky trepú, vymýšľajú si) lebo sami celkom presne nevedia, čo ich tak kvári. Pravé príčiny ich dlhodobej frustrácie zostávajú skryté aj pred nimi samotnými. Tam kdesi v zadnej časti ich vlastnej vyholenej lebky, kam sa hanbia čo i len nakuknúť. My psychológovia sa nakúkať do hláv nehanbíme, takže nakuknime.

Tí holohlaví mládenci majú spoločné niečo, čo si už opakovane všimli aj sociológovia. Ako skupina vynikajú totiž v tom, že ako jednotlivci nevynikajú vlastne v ničom. Ale vôbec v ničom. Ani muzikanti nie sú poriadni, ani literáti, ani maliari, ani doktori medicíny, ani inžinieri, ba ani inštalatéri či iní hrdí machri remeselníci. To by asi ale nemal byť problém plodiaci takú strašnú frustráciu, veď absolútna väčšina nás ľudí (to je ten svinský dôsledok Gaussovej krivky, podľa ktorej sú rozložené ľudské schopnosti) nevyniká vôbec v ničom. Poviete si, že no a čo, dá sa s tým žiť, ba i prezidentom byť, všakže. No, ale tu príde háčik: frustráciu totiž nevytvára štatistika, dokonca ani realita (s tou sa väčšinou dokážeme akosi zmieriť), ale poníženie z nej plynúce, zmarená túžba byť na tej krivke vyššie, nenaplnená ambícia vyniknúť, túžba počuť aspoň slovo uznania, ktoré nikdy neprišlo a ani už nepríde. Do lebky sa vkradne tušenie, ktoré sa veľmi rýchlo mení na istotu, že jej majiteľ je niktoš, babrák a lúzer a nič už na tom nezmení. Nastane čas tú lebku oholiť, lebo frustrácia vyžaduje chladenie. Asi.