ty fašista čitaj soplak čo vieš o vojne a historie dejiny ty nič nehovoria ty kokot
pravidlá demokracie. Snažil sa dostať legálne k moci ako diktátor. V boji za samovládu použil všetky prostriedky, likvidoval svojich politických protivníkov. Jedným z týchto prostriedkov bol aj požiar ríšskeho snemu. Večer 27. februára 1933 zachvátil budovu Reichstagu, nemeckého parlamentu, v Berlíne. Šéf pruskej polície Hermann Goring kričal, že ide o „komunistický zločin proti novej vláde“ a o „začiatok revolúcie“. Nariadil šéfovi Gestapa (SA), aby postrieľal komunistických vodcov „tam, kde ich nájde“ a aby dal okamžite povešať všetkých komunistických poslancov. V parlamente mala tradičná pravica stále väčšie zastúpenie ako NSDAP. Hitlerovi hrozilo, že bude kedykoľvek odvolaný, pretože nemohol rátať so stabilnou väčšinou. Chcel mať absolútnu moc, preto vymohol si od starého prezidenta Hindenburga rozpustenie parlamentu a urobil všetko preto, aby zvíťazil vo voľbách 5. marca 1933. V štátnom rozhlase sa intenzívne vysielala nacistická propaganda, nacisti sa predvádzali na uliciach a nedovolili nijaké opozičné manifestácie. Goring im dal dokonca k dispozícii políciu v Prusku. Na mieste činu bol zatknutý mladý holandský murár Marinus Van der Lubbe, psychicky narušený člen odštiepeneckej komunistickej skupiny. Skutočne sa pokúsil o zapálenie budovy, ale použil nato iba vlastnú košeľu, aby sa mu samému podarilo spôsobiť takú pohromu. Zmanipulovali ho. Do pivníc Ríšskeho snemu, ktoré boli v podzemí prepojené s Goringovím bytom, nacisti uložili benzín a zápalný materiál. Van der Lubbe ako vinník nepostačoval, preto zatkli troch bulharských komunistov, medzi nimi Juraja Dimitrova, ktorý sa neskôr stal vedúcim činiteľom Komunistickej internacionály a po roku 1945 ministerským predsedom Bulharska. Vedúci parlamentnej skupiny nemeckých komunistov Ernst Togler bol zatknutý. Proces, ktorý sa konal v Lipsku, sa skončil fiaskom. Van der Lubbe bol odsúdený na smrť a popravený, ale traja obvinení bulharskí komunisti boli 23. decembra vyhlásení za nevinných. Tento proces sa síce skončil pre nacistov nezdarom, ale napriek tomu stihli požiar veľmi dobre využiť. Nacisti s mohutnou propagandou kládli požiar Reichstadu za vinu komunistickej strane Nemecka (KDP), ríšsky prezident Hindenburg v záujme obrany „proti komunistickým aktom násilia, ktoré ohrozujú štát“ a „ochrany národa a štátu“ zrušil dôležité základné práva. Týkalo sa to osobnej slobody, práva na slobodné vyjadrenie odlišnej mienky, slobody tlače, spolčovania a zhromažďovania a rešpektovania poštového a telefónneho tajomstva. Velezrada, podpaľačstvo a niektoré ďalšie zločiny sa mali v budúcnosti trestať smrťou. Z volieb 5. marca vyšla víťazne NSDAP, hoci svoj volebný cieľ, absolútnu väčšinu, napriek silnému volebnému teroru SA nedosiahla. Politický vývoj v Nemecku, poznačený terorom a svojvoľným zatýkaním, vyvrcholil 23. marca 1933 vydaním splnomocňovacieho zákona. Zákon bol v ríšskom sneme schválený v pomere 444 hlasov proti 94. Proti hlasovali len prítomní poslanci SPD. Z 81 zvolených komunistických poslancov ríšskeho snemu bola už väčšina v „ochrannej väzbe“ SA, takisto ako 26 poslancov SPD. Zákon splnomocnil Adolfa Hitlera najprv na obdobie štyroch rokov vydávať bez spolupôsobenia ríšskeho snemu zákony, a to aj také, ktoré by odporovali ustanoveniam weimarskej ústavy. Splnomocňovací zákon, ktorý nadobudol platnosť 24. marca 1933, odstránil takmer všetky základné občianske práva. Koniec weimarskej republiky bol spečatený. Hitler vyhlásil, že konferencia Spoločnosti národov o odzbrojení, ktorá sa konala v Ženeve, zlyhala. Išlo mu o to, aby mohol, poukazujúc na svoje mierové úsilie, vystúpiť zo Spoločnosti národov a začať s vyzbrojovaním Nemecka. Po uchopení moci nacistami vyhlásil Hitler pred zahraničím svoje mierové úmysly a ochotu pokračovať v zahraničnej politike weimarského obdobia. Veliteľom reichswehru (nemeckej brannej moci v období weimarskej republiky ) však už 3. februára 1933 vyložil otvorene svoje expanzívne ciele. Vo vnútornej politike šlo nacistom o presadenie celonemeckej jednoty a likvidáciu pacifizmu, marxizmu a demokratizmu a o posilnenie záujmu mládeže o brannosť. Ich zahraničnopolitickou devízou bol boj proti Versaillesekej mierovej zmluve a expanzívna osídľovacia politika, ktorou chceli na jednej strane znížiť vysokú nezamestnanosť a na druhej strane zároveň rozšíriť moc Nemeckej ríše. Predpokladom tejto politiky bolo intenzívne zbrojenie a opätovné zavedenie brannej povinnosti. V zahraničí Hitlerov nacionálny socializmus spočiatku nebrali vážne, pokladali ho skôr za prechodný jav. Zastával sa ho iba taliansky fašistický vodca (duce) Benito Mussolini. Vystúpenie Nemecka zo Spoločnosti národov však vyvolalo nedôveru Francúzska a viedlo k zahraničnopolitickej izolácii Nemecka a k prijatiu ZSSR do Spoločnosti národov (18. 9. 1934). Tzv. vláda národnej koncentrácie pod vedením ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera realizovala od prebratia moci ofenzívnu politiku vyzbrojovania. K ceste za svojim cieľom mu bránili už len nepohodlní vodcovia jednotiek SA. Noc dlhých nožov bola krvavá čistka v Nemecku, ku ktorej došlo v noci z 29.30.6.1934. Vraždeniu predchádzal Hitlerov rozkaz jednotkám SS (jeho presné znenie sa doposiaľ nepodarilo zistiť). Cielom bola likvidácia potenciálnych Hitlerových súperov a iných nepohodlných osôb. Hitler dal počas snemovania vodcov SA v Bad Wiessee zatknúť a zavraždiť šéfa štábu SA Ernesta Röhma a ďalších vedúcich predstaviteľov SA. Bol to dôsledok vnútorných mocenských bojov medzi SA a straníckou vrchnosťou NSDAP. Röhm plánoval spojiť reichswehr a SA do jednej formácie pod svojím vedením a hovoril o nevyhnutnosti ,,druhej revolúcie“. Keďže Röhm odmietal spáchať samovraždu,1. júla ho zastrelili. Vyvraždená bola aj väčšina vedenia SA a takisto osoby, ktoré boli v opozícii voči Hitlerovej politike, napr. Gregor Strasser a generál vo výslužbe, bývalí ríšsky kancelár Kurt von Schleicher. Sériu vrážd Hitler oficiálne zdôvodnil plánovaným pučom SA a Röhmovou homosexualitou. Táto čistka bola charakteristickým prejavom nacistických zákrokov proti akejkoľvek opozícii. Oficiálne Hitler ohlásil smrť 77 ľudí; odhaduje sa, že ich bolo aspoň 200. Ďalších politických protivníkov, predovšetkým komunistov a sociálnych demokratov, od svojho nástupu k moci zatýkali, mučili alebo posielali do koncentračných táborov. Hitlerovi už zostalo len počkať na smrť ríšskeho prezidenta a tá prišla 2. augusta 1934. Po 86ročnom prezidentovi Paulovi von Beneckendorffovi und von Hindenburgovi prevzal ríšsky kancelár Adolf Hitler aj úrad hlavy štátu. Hitler dal armáde prisahať vernosť prezidentovi, a nie ústave. Bývalý prezident Paul von Hindenburg nesplnil nádeje, ktoré do neho nemecká spoločnosť vkladala. Ako ,,strážca ústavy“ mohol totiž nacionálnym socialistom prekaziť uzurpovanie štátnej moci. V Nemecku sa začala diktatúra, s tým rozdielom, že drvivá väčšina Nemcov mu slepo verila. Adolf Hitler si dal prívlastok Führer (vodca). Svoju vládu nazval Treťou ríšou. Postupoval podobne ako Lenin v Rusku, či Mussolini v Taliansku. Zakázal všetky politické strany, spolky, organizácie a kluby. Štátne orgány ako školstvo, vedu, kultúru a súdy podriadil svojej strane. Celý štát pokryl sieťou tajnej polície. Odporcov tohto režimu zatvárali do koncentračných táborov a väzení. Nemilosrdne zlikvidoval každého svojho protivníka. Kto nesympatizoval s nacistami, kopal si vlastný hrob. Všetky nepohodlné osoby boli odstránené, najčastejšie v koncentračných táboroch. Avšak ešte predtým boli o nich spísané podrobné záznamy a skonfiškovaný celý 