ty fašista čitaj soplak čo vieš o vojne a historie dejiny ty nič nehovoria ty kokot
východ od riek Narva, Visla a San mali spadať do sovietskej sféry záujmu, západne od tejto demarkačnej (hraničnej) línie bola nemecká záujmová sféra. Pakt medzi Hitlerom a Stalinom znamenal politický rozsudok smrti nad Poľskom. Bol posledným článkom Hitlerových príprav útoku na Poľsko 1. septembra 1939. Touto dohodou sa naplnilo Stalinovo dlhoročné úsilie o rozšírenie komunistického vplyvu na Balkán a do Pobaltska. Diplomatický súboj so západnými veľmocami o Stalinovu politickú priazeň sa Hitlerovi podarilo vyhrať v poslednej chvíli. Už od konca marca 1939, po obsadení Čiech a pripojení oblasti Karpád rokovali západné mocnosti Francúzsko a V. Británia so Stalinom o uzavretí dohody o vzájomnej podpore proti nacistickému Nemecku. Britský ministerský predseda Arthur Neville Chamberlain pritom myslel na podobné garancie pre Poľsko, aké Veľká Británia deklarovala 31. marca 1939, Stalin trval na podpísaní dohody o vzájomnej podpore, v ktorej by boli zahrnuté aj pobaltské štáty a Fínsko. Tieto štáty to však zo strachu pred komunistickým vplyvom striktne odmietli. Poľsko precenilo svoje sily a zo strachu pred stratou nezávislosti tiež odmietlo podpísať sovietsky návrh dohody. Spoliehalo sa na vojenskú a politickú silu západných veľmocí. Obojstranná nedôvera, zdĺhavé rokovania a vecné diferencie znemožnili v auguste 1939 uzavretie britskofrancúzskosovietskej dohody. Hitler to využil v prospech svojej agresívnej politiky voči Poľsku. Chamberlain reagoval rozhodne. Dva dni po podpísaní paktu medzi Hitlerom a Stalinom uzatvorila 25. septembra 1939 Veľká Británia s Poľskom formálnu dohodu o vzájomnej podpore v prípade vojny. Hitler zneistený rozhodným postojom Veľkej Británie riskovať v krajnom prípade aj vojnu na zabrzdenie nemeckej expanzie odložil útok na Poľsko z 26.septembra až na 1. októbra 1939. Hitlerova agresívna expanzívna politika z roku 1939 spôsobila, že výsledky mníchovskej konferencie sa stali bezpredmetnými. Po jeho tajnom rozkaze na zničenie zostatku ČeskoSlovenska z 21. novembra 1938 nasledoval v marci 1939 vpád nemeckých jednotiek do “okypteného” ČeskoSlovenska a 16. marca vytvorenie Protektorátu Čechy a Morava. Pod nátlakom s ním súhlasil aj prezident Emil Hácha. O niekoľko dní neskôr obsadili nemecké jednotky aj územie Karpát. Chamberlain reagoval vyhlásením všeobecnej mobilizácie a ukončením politiky zmierovania. Tak sa Poľsko stalo testom protirečení medzi veľmocami. Vpádom nemeckej armády do Poľska 1. septembra 1939 o 4,45 hod. začal nemecký wehrmacht svoj dlho plánovaný vpád do Poľska. Dve vojenské skupiny nemeckej armády postupovali z východného Pruska na juh a zo Sliezska na východ, aby obkľúčili poľské vojská pri ohybe Visly. V prejave pred ríšskym snemom zdôvodnil Adolf Hitler túto vojenskú akciu ustavičnými útokmi Poľska na nemecké územie. V tomto prejave vyhlásil aj začlenenie ,,slobodného mesta Gdansk“ do Nemeckej ríše. Nedostatočne vyzbrojená poľská armáda sa nevládala brániť presile. Wehrmacht podporovaný letectvom, ktoré bombardovalo poľské prísunové cesty, už v prvý deň zabral veľké časti poľského územia. Ako alibi na prepadnutie Poľska poslúžil Hitlerovi údajný poľský útok na dve colnice v Sliezsku a na nemecký vysielač Gliwice. Tieto akcie boli však dielom SS: príslušníci SS preoblečený do poľských uniforiem vtrhli 31. septembra do areálu vysielača. Akcia vyvolala iba málo pozornosti aj napriek tomu, že príslušníci SS pritom zavraždili dvoch Poliakov, ale Hitler získal dôvod tvrdiť, že je potrebná aktívna ochrana ríše: 1. septembra 1939 Nemecká vojnová loď SchleswigHolstein, kotviaca v gdanskom prístave otvorila o 4,45 hod. paľbu na poľskú enklávu Westerplatte. Wehrmacht podporovaný prvými leteckými útokmi začal ťaženie na Poľsko. Adolf Hitler to v ríšskom sneme odôvodnil sústavným porušovaním hraníc z poľskej strany. Francúzsko a V. Británia vyhlásili mobilizáciu. 2. septembra 1939 Taliansky ministerský predseda Benito Mussolini vyhlásil, že Taliansko sa nezúčastňuje na vojne. 3. septembra 1939 Veľká Británia a Francúzsko dali Nemecku ultimatum, aby do 11., prípadne 17. hodiny stiahli svoje jednotky z Poľska, lebo v opačnom prípade vyhlásila Nemecku vojnu. Vpádom nemeckých jednotiek do neutrálnych krajín Belgicka, Luxemburska a Holandska 10. mája 1940 sa začal nemecký útok na Západ, ktorý z Adolfa Hitlera urobil za šesť týždňov ,,pána západnej Európy“. Západné ťaženie začal Hitler pripravovať už v roku 1939, ešte pred pádom do Varšavy. 6. októbra dal všetkým hlavným veliteľom jednotlivé časti wehrmachtu podrobné smernice, ako rozvíjať vojenské operácie na Západe. Koncom októbra už malo Hlavné veliteľstvo pozemného vojska (OKH) vypracované útočné plány. Podľa nich mala nemecká armáda obsadiť tri krajiny, ktorým krátko predtým Hitler zaručil neutralitu. Útok naplánovali na 12. novembra ale neskôr bol odložený. Nemecké jednotky začali 10. mája 1940 ráno o 5,25 hod. útok na Belgicko a Holandsko bez toho, že by im predtým vyhlásili vojnu. Nad Belgickom a Holandskom už v noci zoskakovali výsadkári. Bombardovaním Rotterdamu počas bojov v Holandsku zasiahla letecká vojna aj civilné obyvateľstvo. Už 14. mája sa uskutočnili rokovania o kapitulácii obkľúčeného Rotterdamu. Belgickú armádu začali ihneď po hlásení o nemeckom útoku podporovať britské a francúzske divízie. Rýchly postup Nemcov ku kanálu La Manche však oddelil hlavnú časť francúzskej armády od severnejších jednotiek pri Dunakerque. Vzhľadom na tento vývoj dostal britský expedičný zbor rozkaz stiahnuť sa a pripraviť z Dunkerque evakuáciu. Do 4. júna sa podarilo evakuovať do Veľkej Británie 338 000 vojakov. Bola to jedna z najrozsiahlejších evakuačných akcií v dejinách vojenstva. Kapituláciou neutrálnych štátov a únikom britských vojsk z dunkerqueského kotla sa skončila prvá fáza západnej ofenzívy. Postupom do francúzskeho zázemia sa 5. júna začala druhá fáza útoku. Nemecké jednotky prekročili rieku Somme a za Maginotovou líniou sa dostali až ku švajčiarskym hraniciam. Francúzska obrana sa rozpadla, v krajine nastal chaos. 14. júna nemecké vojská obsadili Paríž. 22. júna podpísalo Francúzsko s Nemeckou ríšou v Compiegne prímerie. Nasledovalo obsadenie atlantického pobrežia a línie Ženeva Tours. Do bojov vo Francúzsku sa zapojili aj československé vojenské jednotky, ktoré sa potom presunuli do Veľkej Británie. V lete 1941 sa Hitlerovi podarilo poraziť Juhosláviu a Grécko. V roku 1941 si Hitler podmanil, alebo okupoval takmer všetky štáty Európy, to znamenalo, že tieto štáty sa musia riadiť záujmami Nemecka. V okupovaných častiach Európy boli všade prítomné vojenské oddiely ale aj jednotky obávanej Hitlerovej tajnej polície – gestapa Podľa plánu Barbarossa zaútočilo 22. júna 1941 proti Sovietskemu zväzu 190 divízií nemeckého wehrmachtu a jeho spojencov. Červená armáda mala byť zničená bleskovým úderom ešte pred začatím zimy. Hitlerovým cieľom bolo od začiatku jeho politickej agitácie boj proti nenávidenému boľševizmu a rozšírenie nemeckého ,,životného priestoru“ smerom na východ. Usiloval sa vojensky zničiť európsku časť ZSSR a zaobchádzať s ňou ako s kolóniou nemeckej ríše, bezohľadne využiť ľudský potenciál a nerastné bohatstvo (obilie, ropa, mangánové rudy). Hitler rozkázal viesť protisovietsku vojnu s najväčšou krutosťou. Vydal tzv. rozkaz o komisároch, podľa ktorého mali byť všetci politický pracovníci Červenej armády zavraždení; okrem toho sa stále posilňovali jednotky SS určené na likvidáciu civilného obyvateľstva ZSSR, čo prispelo k zostreniu vojenských operácií. Pre sovietsku vládu bol nemecký útok prekvapujúci, hoci o Hitlerových vojnových prípravách vedela. Červená armáda sa musela stiahnuť, nemecké jednotky dobyli Pobaltsko a obkľúčili Leningrad, ale pred Moskvou bola nemecká ofenzíva v decembri zastavená. 22. novembra 1942. obkľúčili 6.nemeckú armádu pod velením generála Friedricha Paulusa a časť 4. tankovej armády sovietské vojská pri Stalingrade. 6. armáda a 4. tanková armáda začala obliehať Stalingrad 2. septembra. Adolf Hitler smernicou číslo 45 nariadil dobyť Stalingrad a súčasne postupovať na Leningrad a Kaukat. Armáda sa namiesto sústredenia na jednom mieste roztrieštila. Koncom septembra bola väčšia časť mesta dobytá, ale stále zúrili prudké pouličné boje s Červenou srmádou. Intenzívnou paľbou a rýchlymi tankovými útoki sa 19. novembra začal sovietsky protiútok 22. novembra Červená armáda kruh okolo mesta uzavrela. Viac ako 270000 mužov – nemecké, rumunské, chorvátske a turecké jednotky – bolo obkľúčených. Kapitulácia nemeckého generála poľného maršala Friedricha Paulusa a jeho južnej skupiny nemeckých vojsk uzavretých v stalingradskom kotle 31. januára 1943, ukončila krvavé boje o toto mesto na Volge. Dňa 2. februára sa vzdala aj severná časť Paulusových vojsk. Po porážke pri Stalingrade si už začalo aj nemecké obyvateľstvo uvedomovať zlú vojenskú situáciu ríše. Pre mnohých znamenala táto kapitulácia začiatok konca 2. svetovej vojny. 270 000 nemeckých vojakov obkľúčila Červená armáda pri Stalingrade už 22. novembra 1942. O dva dni neskôr vydal Adolf Hitler rozkaz, aby sa jednotky opevnili a vydržali. Pritom už od jesene 1942 stratila bitka o Stalingrad svoj strategický význam, pretože pôvodný nemecký zámer – zabratie ropných polí pri Baku – sa už nedal uskutočniť. Hitlerove rozkazy napriek tomu nútili 6. armádu, aby pri Stalingrade zotrvala. 25. novembra sa začalo letecké zásobovanie obkľúčeného vojska. Napriek sľubom hlavného veliteľa letectva Hermanna Göringa bolo toto zásobovanie nedostatočné. Prepraviť sa podarilo iba tretinu potrebného materiálu. Koncom r. 1942 začali vojaci zomierať na následky hladu. Nedostatočná bola lekárska starostlivosť, chýbala dokonca aj munícia. 12. decembra sa generál poľný maršal Erich von Manstein so svojou skupinou armád Don pokúsil o útok, ktorý mal túto situáciu zmeniť, ale jeho pokus 24. decembra sovietsky protiútok zlikvidoval. Obkľúčený Paulus sa neodvážil postupovať proti Hitlerovým rozkazom a ani sa nepokúsil dostať svoje vojská z obkľúčenia, čo mohlo časť z nich zachrániť. 10. januára začali vojská sovietskeho Juhozápadného, Donského a Stalingradského frontu likvidáciu nepriateľských jednotiek v stalingradskom kotly. 31. januára bola už porážka dovŕšená a jednotky Červenej armády postupovali. Za bojov o Stalingrad bolo mesto úplne zničené. Okolo 46 000 obyvateľov zahynulo, boje trvali 5 a pol mesiaca, 64 220 obyvateľov bolo odvlečených do Nemecka na nútené práce. Podľa sovietskych údajov boli straty na nemeckej strane 146 300 mužov a 46 700 mužov na sovietskej. Luftwaffe stratila pri svojej leteckej činnosti nad Stalingradom viac ako 9 000 mužov. Po kapitulácii sa okolo 107 800 vojakov dostalo do sovietskeho zajatia, asi 34 000 ranených a špecialistov evakuovali Nemci ešte pred kapituláciou leteckým mostom. Vojna sa odohrávala aj v Afrike, kde Anglicko bojovalo proti Taliansku, ktoré sa chcelo zmocniť britských kolónií. Keď Taliani začali prehrávať, Hitler im poslal tankovú armádu. Nakoniec Anglicko aj tak vyhralo. USA poskytovalo V. Británii a S. Zväzu obrovskú materiálnu podporu, ktorá stála veľa životov, lebo Hitlerove ponorky neraz úspešne torpédovali americké konvoje s vojnovými dodávkami. Od 7. decembra 1941 po útokoch na americkú základňu Pearl Harbor Japonskom na havajských ostrovoch proti sebe stálo šesť veľmocí. Nemecko, Taliansko a Japonsko proti USA, Francúzsku a V. Británii. Veľká trojka : prezident USA, V. Británie a ZSSR sa dohodli, že ich úlohou je zničiť Hitlerovu veľmoc – Nemecko a prinútiť ho ku kapitulácii. Chystali sa protifašistiké odboje na okupovaných územiach, vznikli aj prvé partizánske skupiny. V Taliansku zvrhli Mussoliniho. V júni 1944 sa armády západných spojencov vylodili vo Francúzsku, Hitler sa ocitol v kliešťach. Pri výbuchu bomby v Hitlerovom hlavnom stane Wolfsschanze v severnom Prusku 20. júla 1944 bol Adolf Hitler s obrovským šťastím, pretože bomba mu vybuchla pri nohách len ľahko zranený. V čase explózie o 12,42 bol atentátnik, plukovník gróf Claus Schenk von Stauffenberg, už zase na ceste späť do Berlína, kde jeho spoločníci generál Friedrich Olbricht, generálny plukovník Ludwig Beck a generál poľný maršal Erwin von Witzleben – medzitým začali povstanie, ktoré plánovali už dlhší čas. Veliteľ strážneho práporu Grossdeutschland major Ernst Remer sa najprv telefonicky presvedčil, či sa Kitlerovi nič nestalo, a potom pokus o povstanie zlikvidoval. O 22,50 Stauffenberga a jeho troch sprisahancov na základe stanného práva zastrelili. Ďalšie civilné a vojenské osoby bezpečnostné orgány zatkli a tzv. ľudový súd ich odsúdil na smrť. V bezprostrednej súvislosti s týmto atentátom prišlo o život 180 osôb. Atentát z 20. júla mal z vyše 35 plánovaných alebo nevydarených pokusov civilistov aj vojakov zabiť Hitlera najvážnejšie následky. Nemeckí komunisti a sociálni demokrati sa už od uchopenia moci nacistami usilovali organizovať odbojové hnutie, za čo boli tisíce osôb zatknutých, odvlečených do koncentračných táborov alebo zastrelených. Ako odpoveď na postup západných spojencov Belgicku a Holandsku po vylodení v Normandii sa 16. decembra 1944 začala na Hitlerov rozkaz ardenská ofenzíva. Od vylodenia v júni postupovali spojenci nezadržateľne na východ. 3. septembra padol Brusel, o deň neskôr Antverpy, ktoré sa stali dôležitým zásobovacím prístavom spojencov. Začiatkom septembra prebiehala obranná línia Nemcov pozdĺž tzv. Západného valu a toku riek južného Holandska. Pokus spojencov, ktorí sa 17. septembra pokúsili prejsť cez Waal a Lek pri Arnheime a Nimwegene, po krvavých bojoch Nemci prekazili. 21. októbra sa americkým jednotkám podarilo obsadiť prvé veľké mesto Aachen. Obyvateľstvo ich vítalo skôr ako osloboditeľov než nepriateľov. 23. novembra dobyli francúzske a americké jednotky Štrasburg a Metz. V tejto situácii sa nemecké velenie rozhodlo začať rozsiahlu protiofenzívu v Ardenách v presvedčení, že sa podarí zvrátiť priebeh vojny na západnom fronte, a tým aj odvrátiť hroziacu porážku Nemecka. Predovšetkým šlo o dobytie Antverp, potom mala nemecká armáda obkľúčiť spojenecké vojská v Belgicku a Holandsku a prinútiť ich, aby kapitulovali. Nemecký postup bol na začiatku pomerne rýchly a dostal spojenecké armády do ťažkej situácie. Napriek tomu však mali dostatočnú prevahu, zatiaľ čo Nemecko muselo nasadiť rezervy z ostatných frontových úsekov. Na konci decembra bol postup nemeckých vojsk zastavený, na začiatku januára 1945 sa začala spojenecká protiofenzíva a sovietske velenie urýchlilo novú ofenzívu na východe, čo prinútilo Nemcov presunúť časť svojich síl zo západného frontu. 25. apríla 1945sa pri Torgau na Labe po prvý raz stretli vojaci Červenej armády s postupujúcimi príslušníkmi americkej armády. Spojenie týchto dvoch armád znamenalo vojenské rozdelenie Nemecka na dve časti a bezpodmienečná kapitulácia zvyškov nemeckej armády bola už len otázkou. Víťazný postup spojeneckých vojsk už celé mesiace nebolo možné zastaviť. Západní spojenci sprevádzaní bombovými útokmi britského a amerického letectva, postupovali zo západu a z juhu cez Rýn a Alpy do Nemecka, a zatiaľ čo vojaci Červenej armády prenikli do Rakúska a zaútočili na Berlín, hlavné mesto nacistickej ríše a sídlo Adolfa Hitlera. 6. marca sa americkým oddielom podarilo útokom obsadiť most na Rýne pri Remagene a tak vytvoriť prvé predmostie na pravom brehu Rýna. V nasledujúcich týždňoch odtiaľ dobyli útvary americkej armády Porúrie. Britské jednotky zatiaľ prenikali do Severonemeckej nížiny a dobyli Brémy a Lübeck. Bombami silne zničený Hamburg vyhlásil 3. mája postupujúci Briti za ,,otvorené mesto“. Francúzski vojaci dobyli koncom apríla mestá Karlsruhe, Stutgard a Ulm. Generál Dwight Eisenhower, ktorý medzitým zmenil cieľ útoku západných spojencov v Nemecku, prenechal Červenej armáde hlavné mesto Berlín, kde sa Adolf Hitler s posledným zvyškom nacistických pohlavárov zabarikádoval, a preniesol vojenský útok na juh smerom na Lipsko a Linec. Americké jednotky prichádzajúce z Talianska sa v Brenneri stretli so svojimi krajanmi, ktorí bojovali na juhu Nemecka a dobyli Würzburg a Norimberg. Zatiaľ čo na západe sa rozpadá nemecká ,,pevnosť Holandsko“, na východe sa rúca pod tlakom prudkých útokov sovietskej armády nemecký front na Odre. 25. apríla Červená armáda obkľúčila Berlín. Sovietske jednotky už 13. apríla dobyli Viedeň a postupovali na sever smerom na Prahu. V oslobodenom ČeskoSlovensku bola utvorená vláda na čele so sociálnym demokratom Zdeňkom Frierlingerom, ktorá proklamovala politiku spolupráce demokratických politických síl s komunistami (Národný front), novú zahraničnopolitickú orientáciu a vnútropolitické premeny, predovšetkým znárodnenie kľúčového priemyslu, bánk a poisťovní a rovnoprávnosť Čechov a Slovákov. Červená armáda začala 16. apríla pod vedením maršala Žukova svoju berlínsku operáciu. Sovietske jednotky postupne izolovali jednotlivé ohniská nemeckého odporu v Berlíne a jeho okolí a napokon ich celkom obkľúčili, v noci z 30. apríla na 1. mája obsadili budovu ríšskeho snemu a 2. mája nemecké skupiny v meste kapitulovali. Zatiaľ čo sovietski vojaci dobýjali hlavné mesto tretej ríše Berlín, Adolf Hitler spáchal 30. apríla 1945 v úkryte berlínskej ríšskej kancelárie samovraždu a zbavil sa tak ako ,,vodca a ríšsky kancelár Veľkonemeckej ríše“ zodpovednosti za zločiny spáchané v mene Nemecka. Spolu s ním spáchala samovraždu aj Eva Braunová, s ktorou sa deň predtým zosobášil. Vo svojej poslednej vôli ustanovil Hitler Dönitza za svojho nástupca a 1.5.1945 menoval Dönitz ako ríšský prezident vládu grófa J.L. SchwerinKrosigka, 23.5. bol Britmi zatknutý. Bol súdený ako vojnový zločinec a 19461956 veznený v Spandau (Berlín). Mŕtvoly na Hitlerov rozkaz poliali benzínom a spálili 30. apríla 1945 v parku ríšskej kancelárie. O sedem dní nato Nemecko kapitulovalo. Od konca 2.svetovej vojny sa mnohé knihy zaoberajú otázkou, ako mohol kultivovaný nemecký národ podľahnúť takému monštru, akým bol Adolf Hitler.Okrem dobovej krízy kapitalizmu a demokracie zohral svoju rolu i mýtický charakter Hitlerovej rasistickej ideológie, povyšujúcej každého Nemca na nadčloveka. Hitler bol navyše charizmatickým rečníkom, ktorý na starostlivo režírovaných zhromaždeniach privádzal Nemcov do tranzu. Z niekoľkých dôvodov sa zdá byť zrejmé, že Hitlerova sláva pretrvá. Je považovaný za najhriešnejšieho človeka v celých dejinách, jeho sláva vydrží mnoho, mnoho storočí. Okrem toho Hitler zostane v pamäti ľudstva ako hlavný strojca druhej svetovej vojny, najväčšej vojny, akú svet zažil. Vzhľadom k nástupu jadrových zbrní je nepravdepodobné, že budúcnosť prinesie mnoho tak rozsiahlych vojen. Preto bude druhá svetová vojna i za dve alebo tri tisícky rokov pravdepodobne považovaná za hlavnú udalosť v dejinách. Mimo toho Hitlerova sláva prežije aj preto, že celý jeho životopis je tak nezvyčajný a zaujímavý. To, že sa cudzinec bez politických skúseností, bez peňazí a politických konexií stal za necelých štrnásť rokov vodcom svetovej veľmoci, je v skutku úžasné. A môj názor? To, čoho mal v detstve viac (v škole predsa vynikal nad všetkých žiakov) mu v dospelosti chýbalo. Psychicky nebol tiež určite v poriadku, pretože za problémy spôsebené sebou alebo niekym iným, vinil tých, ktorý s tým nemali vôbec nič spoločné, za čo zbytočne trpeli Židia, Rómovia či Slovania. Záver: Hitler mal krásne detstvo, ale zlom v jeho živote nastal keď zomrel jeho otec. Potom nasledovala horšia správa za horšou. Neprijali ho na vytúženú školu, zomrela mu matka, dokonca stratil všetky financie. Potreboval nájsť vinníka tohoto všetkého a to bola obrovská smola Židov. Duševne narušeného Hitlera možno hnala túžba po pomste a možno vďaka tomu sa stal vodcom „Tretej ríše“. Chcel pozdvihnúť „čistú árijskú rasu“ nad všetky ostatné, no „bohužiaľ“ nebol Boh. Rozpútal druhú svetovú vojnu a presvedčil takmer celé Nemecko, že sú nad všetkých ostatných a oni mu slepo verili. Veľkou chybou bolo, že chcel bojovať na dvoch frontoch naraz. Aj keď mal výborných generálov a ešte lepšiu taktiku, bojovať sám proti celému svetu je nemožné. Nakoniec mu nezostalo nič iné, len vziať život aj sebe. A čo vlastne dosiahol? smrť 55 miliónov ľudí, z toho 4 až 6 miliónov Židov a 20 miliónov ruských vojakov 35 miliónov ranených 2 milióny nezvestných svet stála vojna celkovo 1 154 miliárd amerických dolárov škody vo výške 230 miliárd amerických dolárov1.jpg)