ty fašista čitaj soplak čo vieš o vojne a historie dejiny ty nič nehovoria ty kokot
majetok v prospech NSDAP. Používal účinné metódy svojej propagandy, aby čoraz viac ľudí uverilo v to, čo veril on. V jednotnú silnú a jedinú ríšu ako aj jednu jedinú Árijskú rasu. Okrem toho chcel zlikvidovať všetkých Židov, cigánov, černochov, mentálne zaostalých a hendikepovaných ľudí, ako aj niektoré národnostné menšiny. Tento plán sa volal Konečné riešenie. Viacmenej Hitler získal v Nemecku podporu predovšetkým vďaka svojmu programu znovuozbrojenia a stavby ciest, ktoré vytvorili pracovné príležitosti a oživili ekonomiku. Nemeckí robotníci stratili mnoho zo svojích práv, ale aspoň mali prácu. Nemecký ríšsky snem, zvolaný do Norimbergu 15. 9. 1935, prijal na norimberskom zjazde NSDAP aklamáciou tzv. zákon o ríšskych občanoch a zákon na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti Norimberské zákony. Tieto ustanovenia znamenali zákonné zakotvenie verejnej diskriminácie Židov, ktorú nacisti praktizovali od r. 1933. Mali dať zdanie zákonnosti brutálnej diskriminácii Židov a umožniť ďalšie zostrenie ich perzekúcie v Nemecku. Zákony a z nich vyplývajúce ďalšie ustanovenia degradovali nemeckých Židov na občanov druhej kategórie, na ľudí s menšími právami. Ríšskym občanom mohol byť iba ten, kto mal ,,nemeckú alebo druhovo príbuznú krv“. Židia nemali hlasovacie právo a takisto nemohli zastávať nijaký verejný úrad. Mimomanželské vzťahy a uzatváranie sobášov medzi Židmi a ,,árijskými“ Nemcami bolo zakázané pod hrozbou trestu. Zákon označoval za úplných Židov tých, ktorí mali najmenej troch židovských starých rodičov. Na určenie rasového pôvodu pritom postačovala aj náboženská príslušnosť. Právna diskriminácia mala za následok spoločenskú izoláciu Židov v Nemecku. Museli dokonca nosiť ako znak žltú hviezdu. Od nástupu nacistickej strany k moci sa Židia usilovali zachrániť v emigrácii. V roku 1936 obsadili Hitlerove jednotky Porýnie – demilitarizované (demilitarizácia – zrušenie alebo zníženie vojenských síl na základe nejakej zmluvy) pásmo, ktoré podľa Versailskej mierovej zmluvy z konca 1. svetovej vojny malo byť pod dohľadom Francúzka. Hospodárske opatrenia vlády Adolfa Hitlera sa už čoskoro po uchopení moci dostali do služieb zbrojenia, ktoré získalo vyhlásením štvorročného plánu v septembri 1936 pevný program. Hospodárska politika nacionálnych socialistov sa najprv usilovala o ,,národné“ ozdravenie. V lete 1933 nadobudli platnodť opatrenia na vytvorenie pracovných príležitostí. Objednávky štátu sa týkali stavby ciest vrátane výstavby ďialníc, melioračných prác a stavieb vojenských zariadení. Zároveň sa podporovala bytová výstavba a kontrolobali ceny poľnohospodárskych produktov. Všetky tieto opatrenia sa systematicky využívali v nacistickej propagande. Uplatňovali sa aj nariadenia týkajúce sa uprednostňovania domácich surovín v priemysle, ďalej zásahy do zahraničného obchodu na ochranu domácich produktov. Nemeckého ministra hospodárstva Hjalmara Schachta pokladali predovšetkým v zahraničí za druhého najdôležitejšieho muža vo vedení nemeckého štátu. V septembri 1936 vyhlásila vláda štvorročný plán. Predpokladal dosiahnutie nezávislosti v zásobovaní nemeckého priemyslu surovinami zo zahraničia a súčasne aj vystupňovanie zbrojenia všetkými prostriedkami. V Hitlerovom pamätnom spise k štvorročnému plánu sa uvádzalo: ,,Sme preľudnení a nemôžeme sa teda uživiť na vlastnom území… Konečné riešenie tkvie v rozšírení životného priestoru, čiže surovinovej a potravinovej základne nášho národa… Týmto kladiem nasledujúce úlohy: 1. Nemecká armáda musí byť do 4 rokov bojaschopná. 2. Nemecké hospodárstvo musí byť do 4 rokov schopné viesť vojnu.“ Obyvateľstvu bola adresovaná výzva prinášať obete na uskutočnenie tohto plánu v oblasti hospodárstva a výživy. Financovanie tohoto zbrojárskeho programu viedlo ku konfliktu s Hjalmarom Schachtom, ktorý napokon 26. novembra 1937 zo svojho úradu odstúpil. 13. marec 1938 – anšlus Rakúska. Po vstupe nemeckých jednotiek do Rakúska 12. marca vyhlásil Adolf Hitler pripojenie Rakúska k Nemeckej ríši. Keďže spolkový kancelár K. Schusschnigg nechcel odvolať referendum o nezávislosti Rakúska plánované na 13. marca, Nemecká ríša 11. marca ultimatívne žiadala jeho odstúpenie. Nemecká ríša bola v sústavnom kontakte s rakúskym ministrom vnútra ArthuromSeyssInquartom, ktorý vytvoril nacionálnosocialistickú vládu a na nátlak z Berlína požiadal o príchod nemeckej armády. Nasledovala Berchtesgadenská schôdzka, schôdzka Hitlera s premiérom N. Chamberlainem v Hitlerovom letnom sídle 15.9.1938. Hitler tu formuloval svoje požiadavky voči ČSR. Požadoval, aby ČSR odstúpila Nemecku okresy s viac než 50% nemeckého obyvateľstva a zrušila zmluvu so ZSSR. Británia s nemeckými požadiavkami súhlasila. Potom prebehli Godesberské jednania, znovu medzi Hitlerem a britským premiérom 22.24.9.1938 v Godesbergu v Nemecku, o spôsobe a konkrétnych opatreniach pripojenia československého pohraničia k Nemecku. Hitler tu predložil radu ďalších územných požiadaviek voči ČSR (vrátane požiadaviek Poľska a Maďarska); v ČSR 22.9.1938 prebehli masové demonštrácie proti prijatiu ultimát a 23.9. 1938 bola vyhlásená mobilizácia. 1.10.1938 boli obsadené Sudety a 15.3.1939 bol obsadený zbytok územia ČSR, bol zriadený protektorát Böhmen und Mähren. Mníchovská dohoda prejednala odstúpenie pohraničných územií ČSR obývaných nemeckou menšinou Nemecku; podpísaná 29.9.1938 na konferencii v Mníchove predstaviteľmi Nemecka (Hitler), Talianska (B. Mussolini), Veľkej Británie (N. Chamberlain) a Francúzska (E. Daladier). Mnichovská dohoda bola dôsledkom politiky appeasementu a rozvratnej kampane Sudetonemeckej strany. Zástupcovia československej vlády na konferenciu pozvaní neboli; dohoda prijatá štyrmi veľmocami bola pre československú stranu ultimátom, ktoré pod nátlakom prijala. Československá republika na základe mníchovskej dohody stratila rozsiahle hospodársky a hlavne strategicky významné územia v pohraničných oblastiach (asi 1/3 územia). V októbri 1938 vyhovela ČSR i územným požiadavkám Poľska (Tešínsko) a v novembri i Maďarska (južné a východné Slovensko, veľká časť Podkarpatskej Rusi). V roku 1942 prehlásili mníchovskú dohodu za neplatnú Veľká Británia a Francúzsko, 1944 Taliansko a 1973 Nemecko (SRN). „Krištáľova noc“ (pomenovaná podľa množstva rozbitých výkladných skríň) 9. novembra 1938 znamenala dramatické okamihy, počas ktorých boli drancované synagógy, židovské domy a obchody a tisícky osôb zatkli a deportovali. Celú svetovú verejnosť prekvapilo, že socialistický Sovietsky zväz podpísal 23. augusta 1939 s nacistickým Nemeckom Pakt o neútočení. Tento pakt, známy aj ako Hitlerov a Stalinov pakt alebo Pakt Molotov Ribbertrop, podpísali v Moskve ministri zahraničia obidvoch štátov Joachim von Ribbentrop a Viačeslav M. Molotov. Jeho mimoriadne dôležitá tajná klauzula sa dostala na verejnosť až po skončení vojny. Nemeckosovietsky zmluva uzatvorená na 10 rokov obsahovala tieto body: zrieknutie sa použitia vzájomného násilia neutralita v prípade účasti jednej z krajín vo vojne, platná aj pri útočnej vojne Tajná klauzula vymedzovala záujmové sféry vo východnej Európe: Fínsko, Lotyšsko, Besarábia a Poľsko na