keďže v tom čase súdy v Nemecku boli veľmi mierne voči pravicovému extrémizmu (sudca si dokonca od Hitlera vypočul kritiku, že je Žid), dostal Hitler len 5 rokov vtedy existujúceho tzv.väzenia cti v Landsbergu (kde nebolo treba pracovať a pod.). Vo väzení písal svoju knihu Mein Kampf, ktorá sa pôvodne mala volať Štyri a pol roka boja proti klamstvám, hlúposti a zbabelosti. Kniha zhŕňa Hitlerove radikálne šovinistické,antisemitské a rasové tézy a propaguje militarizmus. Odsedel menej ako 9 mesiacov a 20. decembera 1924 bol prepustený za dobré správanie. Po prepustení sa obával, že by mohol byť z Bavorska vyhostený do Rakúska, kde by bol bezvýznamný a v roku 1925 si dal odňať rakúske občianstvo, nemecké však získal až roku 1932, keď sa zamestnal na Úrade pre kultúru a meranie krajiny vBraunschweigu. Vybavením nemeckého občianstva bola poverená Hitlerova podporovateľka Magda Quandtová (vtedy manželka veľkopodnikateľa Günther Quandta, neskoršie manželka ministra propagandy Josepha Goebbelsa.) Vo februári 1925 sa NSDAP ako jedinej z extrémistickych strán podarilo poLudendorffovom puči dosiahnuť zrušenie zákazu svojho pôsobenia. NSDAP vydávala nové preukazy aj členom iných strán a prevzala a zreorganizovala aj ozbrojené oddiely SA a SS. Hospodárska kríza roku 1929 umožnila strane dostať sa k moci – vo voľbách do Ríšskeho snemu roku 1932 sa NSDAP s 37,4 % hlasov stala najsilnejšou stranou a prezident Paul von Hindenburg Hitlera 30. januára 1933menoval ríšskym kancelárom. Po príchode k moci postupne zaviedol v Nemecku nacistickú diktatúru. Po požiari Ríšskeho snemu 27. februára 1933, z ktorého obvinil komunistov primäl prezidenta k podpisu dvoch mimoriadnych nariadení Na ochranu národa a štátu a Proti zrade a velezradným činom. Na ich základe boli zrušené občianske práva a slobody, čo neskôr viedlo k zákazu komunistickej strany, fyzickej likvidácii "revolučných kádrov" a antifašistov. Nakoniec jediným odsúdeným za požiar bol Holanďan Marinus van der Lube. Obvinený Georgi Dimitrov, ktorému sa podarilo pred súdom dokázať možnú účasť Göringa na požiari, bol spolu s ostatnými oslobodený. Hitler začal so znovuvyzbrojovaním Nemecka a po smrti Hindenburga roku 1934 sa vymenoval za „vodcu“ (nem. Führer) a spojil vo svojich rukách neobmedzenú moc. Potláčal akúkoľvek opozíciu. Pre svojich ideologických a „rasových nepriateľov“, prikázal zriadiť koncentračné a vyhladzovacie tábory ešte v polovici 30. rokov. Masové vyhladzovanie a exekúcie najrôznejších skupín nemeckého i podmaneného obyvateľstva dosiahlo svoj vrchol neskôr počas vojny. Bol iniciátorom rasistickej politiky, veľmi ostro vystupujúcej proti Židom. V roku 1935 boli s jeho prispením schválené Norimberské zákony, ktoré postihovali „rasovo menejcenné obyvateľstvo“. Medzi iným boli Židia pozbavení občianstva a nesmeli uzatvoriť manželstvo sÁrijcom. V noci z 9. na 10. novembra 1938 sa s Hitlerovým súhlasom uskutočnil veľký pogrom proti Židom po celej krajine tzv. krištáľová noc, ktorý viedol k ich deportácii do get[5]. V marci roku 1935 zaviedol v Nemecku všeobecnú brannú povinnosť a začal sa systematicky pripravovať na agresívnu vojnu. Postupne likvidoval jednotlivé ustanovenia Versaillského mieru, obsadil Porýnie nemeckým vojskom. V rokoch1936 – 1939 aktívne podporoval Franca v španielskej občianskej vojne. Nacistické vydavateľstvo Eher získalo v roku 1939 až 44% podiel na trhu (ktorý sa do roku 1944 zvýšil až na 83%). Nacistický denník Völkischer Beobachter v 40 miliónovom Nemecku dosahoval miliónové náklady (v roku 1941 mal 1 200 000 výtlačkov). Pomocou zastrašovania domnelých aj skutočných nepriateľov ozbrojenými oddielmi a políciou Gestapo (vedených Himmlerom) ako aj propagandou (v roku 1941 zamestnávalo Goebbelsovo ministerstvo propagandy 60 000 ľudí a okrem tlače ovládlo aj film) sa podarilo Hitlerovi a jeho spolupracovníkom sfanatizovať Nemcov nacizmom a v záujme cieľu získať "životný priestor" „tisícročnej nemeckej ríše" vybudovať diktatúru, ktorá hnala sfanatizovaných občanov do vojny. V roku 1938 anšlusom pripojil k Nemecku Rakúsko, čím opäť porušil jeden z bodovVersaillskej zmluvy. So súhlasom nedôrazných predstaviteľov Francúzska a Spojeného kráľovstva postupne likvidoval aj samostatnosť Česko-Slovenska. Za formálnej pomoci Talianska, 30. septembra 1938 uzavrelo Nemecko s predstaviteľmi Francúzska a Británie Mníchovskú dohodu, čím pozbavilo Československú republikuSudet, resp. západných pohraničných území obývaných z viac než polovice nemeckým obyvateľstvom[6]. Zmluva fakticky pozbavila Česko-Slovensko možnosti efektívne sa brániť nemeckej agresii, keďže Nemcami zabraté územie zahŕňalo väčšinu novovybudovaných česko-slovenských pohraničných opevnení. Hitler ďalej oslabil Česko-Slovensko aj prípravou viedenského diktátu, ktorým 2. novembra 1938prinútil krajinu odovzdať Maďarsku časť južného Slovenska a celú Podkarpatskú Rus. Situácia viedla v Česko-Slovensku k vnútropolitickej kríze ČSR a umožnila Hitlerovi prebrať kontrolu aj nad zvyškom krajiny. Hitler využil autonomistické tendencie prevládajúce v slovenských politických kruhoch a na jednaní v Berlíne prinútil Jozefa Tisa aby 14. marca 1939 v Bratislave bola vyhlásená samostatnosťSlovenského štátu. Nasledujúceho