Vyhlásenie k aktuálnej situácii v ECAV na Slovensku

#174: - Re: Poraď.

Vážený pisateľ komentára č.174,

som veľmi vďačný za Váš príspevok do tejto diskusie. Je požehnaním si ho čítať a modlím sa za to, aby aj tí, ktorým nelichotí (a možno nelahodí) sa pri ňom hlboko zamysleli nad prednesenými otázkami a námetmi.

Keď sledujem takéto internetové diskusie (na FB nie som, len občas "nazriem") tak si na jednej strane uvedomujem, aká je to úžasná komunikačná vymoženosť (o akej sme pred rokmi nechyrovali a nevedeli si ju ani predstaviť), ktorá by sa mala dať veľmi požehnane využiť a využívať, no na druhej strane so zármutkom sledujem, ako sa využíva oveľa viac na nerozvážne (často bezhlavé) kritizovanie hraničiace s ohováraním alebo aj prekračujúce hranice ohovárania. Nie som až tak starý, ale pamätám si a viem, že v minulosti sa k písanému textu (slovám) pristupovalo s neporovnateľne väčšou vážnosťou. "Co je psáno, to jest dáno". V minulosti nepripadalo do úvahy, že by sa do verejných listín (aj novín) písali klamstvá. Ľudia boli zvyknutí, že ak bolo niekde niečo napísané, tak to bola pravda, na to sa dalo spoľahnúť. Keby to (principiálne) tak nebolo, tak by sme sa nemohli spoľahnúť ani na kroniky a historické správy, záznamy...

V dnešnej dobe sa človek absolutne nemôže spoľahnúť na to, že to čo číta v - podstate v ktorýchkoľvek - novinách je pravda (a nie polopravda alebo len domnienka alebo aj vyslovené klamstvo). Dnešná doba a jej spôsoby sú žiaľ často na míle vzdialené od princípov Božieho Slova - Písma Svätého. Zrejme si to neuvedomujeme, ale spôsoby dnešnej doby nás až príliš ovplyvňujú a veľmi negatívne je tým poznačená aj tá naša internetová (i iná) komunikácia. Napíšeme rýchlo aj to, čo nemáme overené, alebo čo je len našou domnienkou, bez toho aby - skôr než to zverejníme - sme si to po sebe aj prečítali a zamysleli sa, či je to napísané naozaj správne a dobre. Naša diskusia pripomína často "prestrelku na fronte". Je smutné, ak je tá biblická zásada "buďte rýchli počúvať a pomalí hovoriť " zanedbaná aj pri oficiálnych vyhláseniach. Z ich obsahu je často zrejmé, že autori nečítali a nepochopili poriadne to, k čomu sa vyjadrujú.

Súhlasím s autorom príspevku 174, že v našej cirkevnej histórii máme veľa krásnych príkladov hodných nasledovania a je mi ľúto, že z tejto histórie oveľa častejšie kopírujeme a napodobňujeme tie smutné a boľavé obdobia. Keď sa zamýšľam nad súčasnou situáciou v ECAV, tak mi často prichádzajú na um patentálne boje (viď kniha "Štúrovci, ako sme ich nepoznali" od M.Kováča). Nevieme a nechceme sa poučiť z histórie. Aj vtedy (rovnako ako dnes) po uvoľnení vonkajšieho "útlaku", namiesto toho, aby sa v cirkvi naplno rozvinula misijná, diakonická a iná užitočná a potrebná práca sa začali vnútrocirkevné zápasy a boje. Koľko energie a času sa na ne minulo, koľko nerozvážnych slov bolo vyrieknutých a napísaných, koľko krívd bolo spáchaných,...  Koľko útokov, obvinení a zranení sa dostalo aj takým osobnostiam ako bol Hurban, Hodža, Zoch, a mnohí ďalší. V tom doslova "bratovražednom" boji sa samozrejme ani oni nevyhli chybám. No niektorí z nich - ako napr. M.M.Hodža - od ktorého máme v našom spevníku obdivuhodné množstvo vzácnych duchovných piesní (ktoré sú jasným svedectvom o jeho viere a odovzdanosti Bohu) - boli tými bojmi a bezohľadnými útokmi doslova "zničení".

Toto chceme dosiahnúť aj dnes? Prečo sa nechceme poučiť???  Z našich vnútorných (vnútrocirkevných) bojov má najväčšiu radosť Boží nepriateľ, pretože namiesto toho, aby sme spoločne bojovali proti nemu - podľa slov Písma: "Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti pánom sveta tejto temnosti, proti zlým duchom v nebesiach" - namiesto toho bojujeme (a míňame čas, energiu, ...) proti sebe (!)

Nepoučíme sa?