Petìcia za omilostenie Jozefa Andreja z Popradu.

Lebo je strašné čo už sa v tomto štáte robí sudcovia stratili súdnosť aj vlastný rozum

Plne ho chapem, mam tiez tazko choru dcerku.

Moslím, že tento čin potreboval veľkú duševnú silu v tak ťažkej situácii, ktorú si väčšina z nas ani nevie predstaviť. Akýkoľvek trest by sa minul účinku a zdôvodnenie vyšetrovacej väzby je vrchol arogancie a totálnej absencie zdravého rozumu

Aby sa začal proces s otázkou, kde začína a kde konči úcta k človeku a jeho potrieb ku kvalitnému spolužitiu.

Ukončenie ľudského života,pokiaľ je dieťa alebo dospelý človek
odsúdený na doživotné trápenie,by malo byť automaticky v právomoci odborníkov,lekárov.

To co spravil pre rodicov aj syna je OK. Aj rodicia maju pravo zit, ci nie ?

Zúfalstvo sa podpísalo pod týmto činom.

Preto, že sama starám 24 hodín denne o manžela, ktorý trpí Parkinsonom už od roku 2001. Viem čo je byť službe vo dne i v noci.

Spolocne sa da.dosiahnut velmi vela

lebo si myslím, že už psychycky nemohol trpieť bolestivý ,,život,, syna a pritom mu nemohol pomôcť, muselo to byť strašné... pozerať na syna v bolestiach a nemôcť mu pomôcť.

Prosím Vás neodsudzujte toho človeka, súcitím s ním-mám 41 ročného postihnutého syna s DMO, mám ho doma a viem o čom hovorím, prosím vás bojujte, aby čím skôr otca prepustili z väzenia. My rodičia s postihnutými deťmi vlastne celý život nežijeme svoj život, ale život obetovaný. Prosím pomôžte tomu otcovi.

urobil pre svoje dieta najlepsie co mohol

Pretože si myslím, že to urobil aby oslobodil od trápenia syna a rodiny

Myslím si, že menovaný pán mal 24 ročný trest predom odslúžený. Nikto kto sa priamo nestará alebo nestaral o takto postihnutého človeka, si nevie ani predstaviť čo musí taký človek obetovať a koľko námahy musí vynaložiť. Je to priam otrocká práca a vôbec si nemyslím, že chcel oslobodiť seba - on sa už podľa mňa nevládal pozerať na trápenie svojho dieťaťa. Aj zver keď vidí, že mláďa sa trápi, pomôže mu to trápenie ukončiť. Myslím si, že tento pán si zaslúži obdiv za tak dlhú dobu a starostlivosť. Držím mu prsty.

chcem to potpísat lebo sa mi to nepáči ako ho prezentovali aj v tv takých vrahov čo čo zabijú aj troch, takých púštajú na slobodu,a vôbec sa mi to nepáčilo ako o ňom hovorili ponadávala som si doma,ved toho chalana len oslobodil ved to nebol život

pretože urobil to z lásky ku trpiacemu synovi, a tak ho chcel zbaviť jeho utrpenia na tomto svete tam hore ho už nič netrápi a nebilí

Som matka ŤZP syna, ktorý má tiež DMO. Pána Jozefa mi je veľmi ľúto a má moju podporu. Ten, kto to nezažil na vlastnej koži, to nikdy nepochopí.

Lebo mám 4 zdravé deti a plne chápem prečo to tento starostlivy a utrapeny otec spravil

Nemozem si dovolit komentovat tento cin pretoze si neviem predstavit co taky clovek musi prezivat.MY co mame zdrave deti si to asi predstavit ani nedokazeme.Nasa spolocnost je absolutne arogantna voci ludom co denne bojuju....Mame to ''naservirovane'' denne v TV ako sme socialne vyspelí a ako stat (ne)pomaha takymto rodinam.

Túto petíciu som podpísala preto, aby sa začalo verejne hovoriť o neznesiteľnej ignorácii a nezáujme slovenskej vlády o situáciu, v akej sa nachádzajú telesne znevýhodnení ľudia a ich rodiny v našej krajine. Žijeme celoživotne v úbohom postavení, trápení, nedostatku a obavách, čo s nami bude, pretože naše šance na dôstojný život v tomto štáte sú podpriemerné. Menšina zdravotne znevýhodnených ľudí, ktorá je najväčšou menšinou v republike, je ignorovaná a "neviditeľná"...; naše hlasy nepočuť, akoby neboli. Keď hovoríme o svojom príšernom postavení, naše problémy sú buď zľahčované, ignorované, alebo vzbudzujú ľútosť, ktorá nás ešte viac ubíja a vzdiaľuje väčšinovej spoločnosti. Tá nás kvôli nášmu životu na okraji stále vníma ako chorých ľudí, aj keď žiadne choroby nemáme. Finančne sme na tom horšie, než mnoho iných ľudí, keďže všetky podporné služby a pomôcky, ktoré si musíme zadovážiť na vlastné náklady, sú nesmierne drahé, v dôsledku čoho potrebujeme viac finančných prostriedkov, ako bežná popuácia. Paradoxne si ich však nesmieme zarobiť, pretože už pri prekročení relatívne nízkeho platu nám štát začne siahať na plat našej asistencie, bez pomoci ktorej mnoho z nás vôbec neprežije. Napriek tomu, že Ústava garantuje právo na majetok každému človeku, my nesmieme v istej výške vlastniť ani ten... Je toho nesmierne veľa, čím a ako je naša menšina diskriminovaná a v dôsledku čoho trpíme - naše podmienky sú natoľko úbohé, že akákoľvek iná menšina by v niečom takom už dávno nežila a sťažovala by sa v Štrasburgu za porušovanie ľudských práv. Štát zneužíva fakt, že naše existenčné problémy sú natoľko veľké, že nemáme už väčšinou žiaden priestor, silu, ani podmienky, aby sme na to neustále upozorňovali - každý deň máme čo robiť, aby sme skrátka aspoň nejako dôstojne prežili... Niekedy uvažujeme o tom, či vôbec za takýchto podmienok žiť - a to nie preto, že máme telesné znevýhodnenie, ale preto, aké podmienky nám kvôli nemu táto spoločnosť nastavila. Viac, než ktokoľvek chápem Jozefa Andreja z Popradu, prečo urobil to, čo urobil. Jeho skutok vypovedá za nás všetky a všetkých, čo máme ťažké telesné znevýhodnenie (i za naše rodiny, ktorým nikdy nikto nepomohol v ich ťažkej situácii), lebo je zrkadlom "starostlivosti" štátu o nás. Namiesto toho, aby bol tento človek odsúdený, by sa mu i celej jeho rodine mal štát verejne ospravedlniť za to, v akých podmienkach ich nechal žiť. A jeho skutok by mal slúžiť tomuto štátu, ktorý nás totálne ignoruje, nielen ako memento, ale aj ako konečný impulz k tomu, aby svoj ignorantský postoj voči nám zmenil.

Lebo som rodič.

Sucitim s obomi rodicmi.

Ten clovek si ponesie svoj kriz cely zivot sam zo sebou,neurobil to aby vrazdil,ale aby zmiernil...