katarina, nevyjadrila si sa k prvému odseku môjho príspevku pod číslom 738. Keď som ti prvýkrát písala, odpísala si, že si sa rozplakala. Máš veľkú ranu na duši a čím viac sa budeš utvrdzovať v tom, že ju nemáš, že to nič nie je, tým to bude pre teba horšie. Netreba, aby si to priznala tu, dôležité je, aby si si to raz v tichu a samote priznala sama pred sebou. Neviem, ako si to myslela, že nemáš ženské telo. Nemáš prsia, ženské pohlavné orgány? Máš namiesto nich mužské? Je už na pohľad na teba vidno, že nie si žena, ale ani muž - preto ťa vyhodili z baru a preto píšeš, že sa ti druhí smejú a potrebuješ extra ochranu? Bolo to tak s tebou už od detstva, od základnej školy? 

Aj keď budeš žiť so ženou, aj keby si s ňou mala rodinu, vychovávala deti - bola by si šťastná? Lebo ten svoj vlastný vnútorný problém, problém samej so sebou, ak by si sa nerozhodla niečo s ním urobiť, by si si nosila v srdci až do smrti. Uznanie homozväzkov tvoj problém nevyrieši, len ho obíde. Ak sa nevieš prijať ty sama, ako by si naučila svoje deti, aby sa prijali oni samé? 

Mrzí ma, čo sa ti v živote stalo a čím prechádzaš.  

Čo sa týka stratégie - pôvod homosexuality je podstatný. Lebo ak je homosexualita choroba, celá agenda stratégie nových ľudských práv padá. Ak je to choroba, nie je žiadne "právo" na homosexuálne manželstvo a na adopciu a výchovu detí. 

#755: beautiful -  

 Neviem uz ako to mam napisat. Mam muzske telo. Co na tom nechapes? Vlastne... fakt asi vela nie. Velmi malo ludi je natolko empatickych, ze by to pochopili v plnom rozsahu. Skus si predstavit odpudzujuceho chlapa, nepaci sa ti jeho tvar, jeho pokozka, jeho vlasy, pri predstave, ze by si sa ho mala co len dotknut ta striasa. A teraz - zajtra rano sa zobudis v jeho tele. A ostanes tam navzdy... Neviem, ci je to vobec vhodne prirovnanie, pretoze to opomina rodove rozdelenie uloh v spolocnosti. To, co ludia ocakavaju od zien a od muzov. 

Cely zivot zijem v tele, ktore nemam rada. Takze ano, ziadne paradenie sa a potvrdenie zenskosti, ale skryvanie sa sama pred sebou, pokusy zapadnut medzi muzsku cast populacie, plac, samota vnutri aj navonok, vysmech pre moju jemnu povahu, nepochopenie, strach, depresie, myslienky na smrt, smutne basnicky s rozmazanym pismom...

Nikde netvrdim, ze ranu na dusi nemam. Moje srdce je zjazvene ako Kruegerov ksicht. Skus si este raz precitat, co som napisala. Nebudem vsetko opakovat znova a znova. Iba za posledny rok a pol sa moj psychicky stav zlepsuje. Zacal sa zlepsovat, ked som si povedala, ze nema cenu snazit sa byt muzom, ktorym som nikdy nebola a ani nie som schopna byt. Bud podstupim tranziciu, premenu mojho tela na zenske, hormonmi, operaciami, proste ako to pojde, alebo zomriem pri snahe dosiahnut to. To rozhodnutie, o ktorom pises, som uz urobila. Prijala som fakt, ze som zena a nie muz, napriek svojmu telu.

Ano. Budem stastna, ked sa mi to podari a najdem - ci uz popri tom alebo potom - svoju najmilsiu a budeme spolu. Takze ano, registrovane partnerstva medzi osobami rovnakeho pohlavia mi pomozu.

A nie, homosexualita nie je choroba. Preco by ju inak vyskrtavali z americkeho aj svetoveho zoznamu chorob? Tolko renomovanych lekarov, psychologov, psychiatrov a sexuologov sa myli a iba par zasvatenych pozna pravdu, ktoru zufalo siria cez pochybne weby a komentare na internete?