Verejná výzva ministrovi školstva

Verejná výzva ministrovi školstva

Vážený pán minister školstva,

historici a historičky, dejepisári a dejepisárky denne nezachraňujú ľudské životy, no mimoriadnym spôsobom prispievajú k tomu, aby sme sa aj zajtra zobudili v slobodnej krajine. My, dolu podpísaní historici, pedagógovia, rodičia a občania, sa na vás touto cestou obraciame s naliehavou výzvou na diskusiu.

1.  O spôsobe schvaľovania a vydávania učebníc dejepisu,

2.  O reforme vzdelávacej oblasti Človek a spoločnosť a jej prislúchajúcej časovej dotácii,

3.  O absencii systematického kontinuálneho vzdelávaní učiteľov a učiteliek dejepisu.

 Konštruovanie prezentácie minulosti smerom k žiakom a študentom na hodinách dejepisu v základných a stredných školách je vysoko odborný proces, ktorý je pre udržanie demokratickej spoločnosti nevyhnutný a zároveň esenciálny. Nevyhnutný preto, že možností, kde prichádzame do styku s historickými informáciami, je veľa, avšak jedinou inštitucionalizovanou formou vytvárania, odovzdávania a zachovávania historického vedomia je školský dejepis. Esenciálny preto, že neexistuje iný spôsob, ako zistiť, čo by pre našu súčasnosť znamenala strata demokracie alebo pre človeka strata základných ľudských práv (okrem možnosti zažiť to znovu), ako pozrieť sa, čo to pre nás znamenalo v minulosti; a teda neexistuje iný spôsob, ako porozumieť našej prítomnosti a možnej budúcnosti než skúmaním toho, čoho výslednicou je naša súčasnosť.

Vzhľadom na uvedené odôvodňujeme túto výzvu nasledujúco:

Za spôsob schvaľovania a vydávania učebníc dejepisu sú zodpovedné Ministerstvo školstva a Národný inštitút vzdelávania a mládeže, ako jeho priamo riadená organizácia. S hlbokým znepokojením sledujeme, ako sa v niektorých textoch učebníc prezentujú slovenské dejiny — predovšetkým obdobie druhej svetovej vojny a existencie Slovenského štátu (1939–1945) — spôsobom, ktorý považujeme za problematický. Napríklad formulácie v súčasnej gymnaziálnej učebnici a výber prameňov vytvárajú dojem, akoby vznik vojnového Slovenského štátu bol jediným možným a jednohlasne vítaným riešením vtedajšej situácie. Tento výklad zamlčiava dôležité skutočnosti, akými bola napríklad výzva bývalých legionárov poslancom Slovenského národného zhromaždenia (Slovenského snemu). Namiesto objektívneho hodnotenia nachádzame množstvo jednostranných citácií z prejavov exponentov ľudáckeho režimu, ktoré nekriticky obhajujú rozbitie demokratického Československa, nastolenie autoritatívneho režimu a jeho následné kroky. Už samotný výber historických osobností a tém výrazne ovplyvňuje pohľad žiakov na minulosť. Takýto prístup, založený na jednostrannom výklade hraničiacom s obhajobou Tisovho režimu, je v rozpore so základnými cieľmi vzdelávania mladej generácie.

Moderná výučba dejepisu si kladie za cieľ rozvíjať u mladých ľudí schopnosť analyzovať historické dokumenty, klásť otázky a postupne rozpoznávať rozličné interpretácie dejín, a tým prispievať k rozvíjaniu  historického myslenia žiakov. Učitelia by mali viesť žiakov k skúmaniu rôznorodých školských historických prameňov a k overovaniu informácií namiesto pasívneho prijímania dobovej propagandy, ktorá sa v  učebnici neprimerane zvýrazňuje. Práve schopnosť žiakov myslieť, aktívne sa zaujímať o veci verejné a diskutovať o rôznych názoroch v kultivovanom dialógu predstavuje nevyužitý potenciál nášho vzdelávania, ktorý je nutné prebudiť k životu. Od čias osvietenstva vieme, že hoci sa rodíme s rovnakými právami a slobodami, občanmi sa nerodíme – občanmi sa stávame. Sloboda bez poznania a bez schopnosti ju uplatniť vedie k jej strate. Pochopenie významu slobody a cesty, ktorou si ju národy museli vydobyť, nie je automatické. Vzdelávací systém má preto kľúčovú úlohu: pripraviť mladých ľudí, aby sa stali informovanými a zodpovednými občanmi.

Za jeden z kľúčových cieľov dejepisnej výučby považujeme práve schopnosť porozumieť prítomnosti prostredníctvom poznania minulosti.  Tento dôraz na prepájanie minulosti s prítomnosťou a možnou budúcnosťou rezonuje v celom modernom európskom pedagogickom myslení. Dejepis má ukázať mladým ľuďom, ako udalosti a procesy v minulosti ovplyvnili dnešnú spoločnosť, a tak im pomôcť lepšie porozumieť aktuálnym problémom (či už ide o pôvod európskej integrácie, korene prebiehajúcich konfliktov alebo vývoj demokratických inštitúcií). Kde inde sa môžu mladí ľudia naučiť, že tolerancia nie je len prázdne slovo, ale reálna idea zrodená z hrôz Tridsaťročnej vojny? Práve hodiny dejepisu by mali byť tým prostredím, kde možno takéto pojmy uvádzať do širšieho kontextu a dávať im konkrétny obsah a zmysel. Popri vedomostiach by si žiaci mali rozvíjať schopnosť čítania s porozumením, ako aj vyššie spomínané atribúty historického myslenia — kriticky hodnotiť zdroje informácií, chápať chronológiu a príčinné súvislosti, porovnávať rôzne uhly pohľadu a utvárať si vlastný podložený názor. Nejde pritom o frázy či symbolické gestá. Práve dnes, vo svetle mnohých výziev, ktorým čelíme (či už ide o nárast extrémizmu, dezinformácií alebo globálne problémy), je potreba porozumieť okolitému svetu prostredníctvom kritického poznávania minulosti naliehavejšia než kedykoľvek predtým. Je dôležité, aby mladá generácia chápala význam informácií pre spoločnosť a spôsob, akým s nimi jednotliví aktéri pracovali a pracujú – od ústnej tradície cez prvé písomné záznamy, vynález kníhtlače, masmédiá, internet až po nástup umelej inteligencie. Ide o proces, ktorý sa neustále vyvíja. Ak tomu neprispôsobíme vzdelávanie, ochudobňujeme naše deti a v konečnom dôsledku okrádame spoločnosť o jej budúci potenciál.

Okrem už spomenutej učebnicovej politiky považujeme preto za nevyhnutné zosúladiť koncept vzdelávacej oblasti Človek a spoločnosť a jej časovú dotáciu s celoeurópskym štandardom a tiež zabezpečiť systematické a kvalitné kontinuálne vzdelávanie učiteľov a učiteliek dejepisu. Iba tak dokážeme naplno využiť potenciál dejepisnej výučby, ktorá vedie žiakov k nadobúdaniu schopností a spôsobilostí rozvíjať kultúrny dialóg a otvorenú diskusiu ako základný princíp fungovania histórie i školského dejepisu v demokratickej spoločnosti. Podobne tak k využívaniu skúmateľských učebných metód s dôrazom na objavovanie a riešenie problémov, „Už to mám, objavil som, môže byť.“

Vyzývame Ministerstvo školstva, aby zriadilo odbornú komisiu na skutočnú revíziu schvaľovania a vydávania učebníc. Je nevyhnutné, aby nové učebnice a učebné texty prezentovali historické udalosti v súlade so súčasným historickým poznaním a demokratickými hodnotami. Vyzývame Ministerstvo školstva na zosúladenie konceptu a časovej dotácie vzdelávacej oblasti Človek a spoločnosť so štandardom v rámci krajín Európskej únie. Rovnako vyzývame k zabezpečeniu kvalitného kontinuálneho vzdelávania učiteľov dejepisu tak, aby boli pripravení využívať moderné metódy výučby a viesť žiakov k samostatnému premýšľaniu namiesto mechanického memorovania. V tomto zmysle bude takáto výučba oveľa pravdepodobnejšie rozvíjať predmetové i nadpredmetové kompetencie žiakov.  Ide nám o verejný záujem – o to, aby naše deti a celá mladá generácia dostali kvalitné vzdelanie, ktoré im pomôže porozumieť vlastnej histórii, ktorá sa približuje k objektivite, vážiť si demokratické hodnoty a pristupovať k informáciám s kritickým nadhľadom. S touto víziou sa obraciame nielen na Vás ako ministra, ale aj na širokú verejnosť. Veríme, že spoločným úsilím dokážeme presadiť takúto pozitívnu zmenu.

S úctou  

doc. PaedDr. Viliam Kratochvíl, PhD. – didaktik dejepisu

prof. Mgr. Miroslav Lysý, PhD. – Katedra právnych dejín a právnej komparatistiky, PF UK

PaedDr. Alžbeta Śnieżko, PhD. – didaktička dejepisu, Katedra histórie FF UPJŠ

PhDr.Rastislav Kožiak, PhD. – predseda Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV

PhDr. Dušan Kováč, DrSc. – historik

prof. PhDr. Michal Šmigeľ, PhD. - Katedra histórie FF UMB

Mgr. Jakub Drábik, PhD. – Historický ústav SAV

Mgr. Branislav Kovár,PhD. – archeologický ústav SAV

prof. Miroslav Daniš, CSc. – Katedra všeobecných dejín FiF UK

doc. PhDr. Pavol Maliniak, PhD. – Katedra histórie FF UMB

Mgr. Martina Orosová, PhD. – Katedra archívnictva a muzeológie, FF UK v Bratislave

doc. Mgr. Ivona Kollárová, PhD. – Historický ústav SAV Mgr. Juraj Marušiak, PhD. – Ústav politických vied SAV

Patrik Kunec, PhD. – Katedra histórie FF UMB

PhDr. Henrieta Žažová, PhD. – Ústav dejín, TRUNI

PhDr. Štefan Hrivňák – Múzeum mesta Bratislavy

Ján Machaj, PhD. – didaktik, Katedra všeobecných dejín FiF UK

PaedDr. Karel Dvořák, PhD. – Eduawen Europe

JUDr. Peter Zmeko – právnik

doc. MUDr. Peter Sabaka, PhD. – lekár

doc. PhDr. Michal Vašečka, PhD. - sociológ

prof. Mgr. Juraj Buzalka, M. A., PhD. – sociálny antropológ

PhDr. Grigorij Mesežnikov – politológ, prezident Inštitútu pre verejné otázky

doc. RNDr. Štefan Karolčík, PhD. – didaktik geografie, Prírodovedecká fakulta UK

prof. RNDr. Ladislav Tolmáči, PhD. – prezident Slovenskej geografickej spoločnosti

PaedDr. Zuzana Wassermann – učiteľka dejepisu

Mgr. Alexandra Šimoňáková – učiteľka dejepisu

Mgr. Marek Tirpák – učiteľ dejepisu Mgr. Peter Harakaľ – učiteľ dejepisu

Mgr. Katarína Jurčová – doktorandka (historické vedy)

Mgr. Viktória Švigárová – doktorandka (historické vedy)

Mgr. Veronika Tomková – doktorandka (historické vedy)

Mgr. Kristína Fülöpová – doktorandka (literárna veda)

Vladimír Štrama, MSt. – doktorand (historické vedy)

Mgr. Helena Kuncová - doktorandka (historické vedy)

Mgr. Andrea Skybová - doktorandka (historické vedy)

Mgr. Jakub Goda - publicista a komunikačný expert 

Ing. Martin Tamajka – Technology lead, KinIT

Tomáš Kriššák – odborník na informačnú bezpečnosť

V.Kratochvil, M. Lysy, A. Śnieżko, P. Zmeko    Kontaktujte autora petície