Petícia za schválenie registrovaných partnerstiev

Nemám to z tej stránky. 

Keď už nič iné, spôsob, akým získali vyškrtnutie homosexuality z DSM bol podvodný. 

Necítim v srdci nenávisť. Bohužiaľ automatické obvinenie každého, kto sa odváži povedať pravdu o homosexualite, z nenávisti, je propaganda tých radikálnych homoaktivistov, ktorí vyhlásili otvorenú vojnu psychiatrom.  

Ľudia s homosexuálnou orientáciou sú citovo hlboko zranenými ľuďmi a súcitim s nimi. Vo väčšine prípadov ich zranili iní ľudia, teda za odklon od heterosexuálneho cítenia nemôžu a potrebujú psychologickú pomoc. Namiesto toho, aby išli touto cestou, ktorá je náročná, bojujú o to, aby všetci ľudia uznali, že homosexualita je normálna. Nie je normálna, nemôže byť normálna, ak je výsledkom prežitej psychickej traumy. Je mnoho vedeckých štúdií, ktoré preukazujú, ktoré faktory majú vplyv na vývin homosexuálneho cítenia (napr. sexuálne zneužitie, problematický vzťah s rodičom rovnakého pohlavia v detstve atď). Len u minima homosexuálne cítiach ľudí je toto spôsobené geneticky. Tieto fakty ako aj reálne prípady vyliečenia homosexuality však komunita radikálnych LGBTI pred spoločnosťou zatajuje a popiera.

Psychiatria môže týmto ľuďom pomôcť, avšak oni pomoc odmietajú a hovoria, že sú v poriadku. Nemožno pomôcť niekomu, kto odmieta priznať, že pomoc potrebuje. Psychologická pomoc je riešením, nie presviedčanie všetkých, že homosexuálne zväzky sú prirodzené a že je normálne, aby sa deti učili, že je OK, že namiesto mamy a otca majú dve mamy alebo dvoch otcov. Skutočne oslobodiť môže len pravda, aj keď je nepríjemná. Kto z nepravého súcitu k homosexuálne cítiacim prisvedčí, že riešením pre nich je spolužitie s osobou rovnakého pohlavia a snaží sa postaviť legislatívne tento zväzok na roveň zväzku muža a ženy, v skutočnosti im nechtiac škodí. Prežijú celý život navonok šťastní so svojím partnerom (aj keď aj to je diskutabilné, lebo mnohí aj napriek priznaným LGBTI právam páchajú samovraždu), ale ich rana z minulosti nebude mať šancu byť uzdravená. Jednoduché riešenia nefungujú.  

Opakujem, necítim k homosexuálne cítiam žiadnu nenávisť, len ľútosť a súcit, pretože v živote veľa trpeli, a to väčšinou v detstve. Treba sa preto u nich vrátiť skrze psychoterapiu späť do detstva do tých chvíľ, ktoré ich zranilli, rozobrať ich, spracovať a odpustiť tým, čo im ublížili. Dá sa to a ide to, aj keď je to náročné. Ale všetko, čo má cenu, niečo stojí. 

Malá ukážka vedeckých výskumov a štúdií:

V roku 2001 sa realizovala na vzorke 942 dospelých porovnávacia štúdia výskytu traumy zneužitia v detstve medzi heterosexuálmi a nie – heterosexuálmi. Podľa autorov štúdie 46 % homosexuálnych mužov a 22% lesbických žien uviedlo homosexuálne zneužitie, ktoré prežili vo svojom detstve. Heterosexuálni muži uviedli len 7% prípadov prežitého homosexuálneho zneužitia v detstve a heterosexuálne ženy len 1%. Štúdia: Tomeo, M., Templer, D., Anderson, S., Kotler, D. Does Childhood Sexual Abuse Influence Later Sexual Orientation? Comparative Data of Childhood and Adolescente Molestation in Heterosexual and Homosexual Persons.

Martensen-Larsen uvádza, že štvornásobný počet homosexuálov v porovnaní s heterosexuálmi stratilo otca pred 15. rokom života.

Sagir a Robins uvádzajú podobne: 35 % homosexuálov a 46 % lesbičiek stratilo jedného rodiča pred 15 rokom života, oproti len 12 % heterosexuálnych mužov a 7 % heterosexuálnych žien. Saghir a Robins tiež uvádzajú, že 84 % homosexuálov malo negatívny obraz svojho otca, pričom podobný negatívny obraz otca malo len 18 % heterosexuálov.