Odmietam klamstvo a demagógiu. Mandátna zmluva.


Hosť

/ #32 Re:

2013-06-07 11:29

#29: -

Gaunerské zákony ničia ľudské osudy

Občianske vedomie

sa aj preto u nás vyvíjalo

nie smerom k pocitu

právnej istoty, ale naopak,

k pocitu, že žijeme

v právnej džungli,

v ktorej je úspešný práve ten, kto sa podľa zákonov nespráva.

Tým, ktorí plánujú

hnať svojich politických kritikov pod akýmikoľvek zámienkami

do politických procesov,

by som chcel povedať,

že takto získaná moc im bude hanbou a ťarchou.

Ponajprv sa musím priznať, že nemám vysokú mienku o úspechoch obdobia od prvých demokratických volieb podnes, pokiaľ ide o tvorbu zákonov. Úloha poslancov v politike sa u nás nestihla zakoreniť, a preto zákonodarná iniciatíva prichádzala najmä od ponovembrových vlád. Inokedy zákon vznikol v rámci búrlivej debaty ako chaotický readymade pôvodného legislatívneho textu. Len zriedkavo sa stávalo, že niekto zo zástupcov ľudu venoval časť svojho času príprave zákona. A ak, tak to potom boli často iba propagandisticky cielené návrhy, ktoré skončili v závoze. A to bolo to posledné, čo ľudia potrebovali.

Občianske vedomie sa aj preto u nás vyvíjalo nie smerom k pocitu právnej istoty, ale naopak, k pocitu, že žijeme v právnej džungli, v ktorej je úspešný práve ten, kto sa podľa zákonov nespráva.

Toto všetko ma trápi a štve. Tápanie a hľadanie právnych základov musí mať svoju hranicu. Ja za ňu považujem moment, keď ktosi velí, že by sme sa mali otočiť a "mašírovať" do poriadkov tzv. totality. Časť súčasnej vládnej politiky tam zamierila, najmä keď sa objavili návrhy na stíhanie za politické názory. Zdá sa mi, že práve tam smeruje iniciatíva predsedu SNS Jána Slotu. Takéto zákony škodia spoločnosti, ľuďom a rozosievajú zlo.

Bol som vyšetrovaný za ten paragraf, ktorý on teraz navrhuje pritvrdiť. Vo väzení som bol za iný zákon z vtedajšej hlavy jedna (ochrana republiky), za stodeviatku (volalo sa to nedovolené opustenie republiky). Vtedy som zažil, ako sa gaunerský zákon vplieta do ľudských osudov a poznačuje ich. Ako príklad by som rád vyrozprával svoj zážitok.

Bol som mládenček tesne po maturite. V krajine sa už skončil vzdor po okupácii a spoločnosť sa začala ponárať do atmosféry strachu. Previerky - tie sa ma nedotkli. Sklamanie a rozčarovanie áno. Zo spoločnosti plnej nádeje sa stala masa vystrašených, do seba sa uzatvárajúcich ľudí. Chcel som študovať, ale všade sa už začala vyžadovať lojalita a "pozitívna angažovanosť".

Spolu so spolužiakom sme si povedali, že treba začať inde. Pokus prekročiť hranice sme uskutočnili na Šumave. Prebehli sme streľbou vojakov na strážnych vežiach a pred nami zostal už len jeden vojak so samopalom v ruke. Zdalo sa mi, že je to tvár chlapca mladšieho , ako sme boli my. Bežali sme ďalej a on strieľajúc za nami. Vďaka husto rastúcemu šumavskému (a možno už schwarzwaldskému) lesu sme sa pohybovali ďalej.

Videl som, že môj kamarát padol na tvár. Myslel som si, že je postrelený. Krv však na ňom nebola a ako sa ukázalo neskôr, bol to šok. Vojak, ktorý nás prenasledoval, bol vzápätí pri nás. Donútil ma stáť pri strome a stále strieľal do kmeňa, kúsok nad hlavou, až kým sa mi nepodlomili nohy. Prišiel "gazik", odviezli nás, a keď sme sa pozbierali, začal sa výsluch. Neskôr v noci ešte prišla, vraj tradičná, "nakladačka" od vojakov. Dôstojníci ich hecovali proti tým, kvôli ktorým museli celé noci bdieť a prehľadávať močiare, plní strachu, či nebudú zabití alebo či sa nestanú tými, ktorí zabijú.

Na súde, s odstupom niekoľkých mesiacov, sme sa dozvedeli, že strieľajúci mládenec bol náš rovesník - maturant z Prahy. Strieľal, aby sám neskončil vo vojenskej väznici.

Odsedeli sme si väzenie a čas ukázal, že kamarát sa zo šoku nedostal. Z roka na rok sa jeho nervová sústava rozpadávala a ako dvadsaťsedemročný sa stal invalidom.

Strelca a terč v tejto epizóde určil zákon. Z rodu tých, pre ktoré raz posielali do koncentrákov, inokedy k uránu alebo na dlhé roky k lopate. Pre politické delikty.

V novembri 1989, po dvadsiatich rokoch života občana "druhej kategórie", som sa dočkal pádu železnej opony. Hádam nielen ja, ale takmer všetci sme si vtedy mysleli, že ak nič iné, tak aspoň pôsobenie takýchto zákonov sa už u nás skončilo. Ak sa ukazuje, že nie, potom sme povinní odmietnuť ich návrat.

Tým, ktorí plánujú hnať svojich politických kritikov pod akýmikoľvek zámienkami do politických procesov, by som chcel povedať, že takto získaná moc im bude hanbou a ťarchou. Veď o tom, kto bol kedy vlastencom, kto pomáhal vzniku a rozvoju demokratickej a slobodnej Slovenskej republiky, rozhodnú napokon až tí, ktorí prídu po nás. A nie zákony.