Kým prišiel otec do tvojho života, vychovávala ťa mama ako chlapca alebo ako dievča? Obliekala ťa ako chlapca, kupovala ti chlapčenské hračky? V jasličkovom a škôlkárskom veku si sa hrala s autíčkami? Tie elasťáky to bol tvoj nápad alebo mamin? Si citovo upnutá na mamu? Aký máte vzťah s mamou - v rámci normy alebo dosť dôverný ako medzi ženami?

To čo píšeš o otcovi odhaľuje ďalšie rany na tvojej detskej duši. Vlastne nevieš, čo je to milujúce náručie otca, ktorý ťa prijíma a s ktorým môžeš vo svojom živote počítať. Bolestné...

#778: beautiful -  

 Ano, vychovavala ma ako chlapca. Autickam som sa tesila. Babiky mi pripadali vzdy tak nejak smutne. Nie nezaujimave, ale vyvolavali vo mne smutok - vzdy som si pomyslela ze ake su pekne... Neviem teraz, ci ma uz vtedy napadlo, ze taka pekna nikdy nebudem, tazko sa mi oddeluje to, co poznam dnes, od toho, co som poznala vtedy, na svoj vek som bola velmi inteligentna. Ale je to dost mozne. A tiez tam su spolocenske normy. Pre chlapca je spolocensky neprijatelne aby mal rad ruzovu farbu, hral sa s babikami a tak. Male dieta to nepovie tak sofistikovane, ale tento spolocensky tlak som citila velmi skoro. Trochu mi pomohlo to, ze s jednou susedkou sme boli velmi casto spolu a spolu sme sa aj hravali. Aj na kiahne sme ochoreli naraz a mohli sme sa liecit spolu. Dokonca s nou sme sa prvy raz pobozkali. Len tak, na licko. Inak, navrhla to ona :) Skoda, ze ked sme zacali chodit do skoly, uplne sme sa odcudzili. Chodila totiz na inu skolu, takze sme sa uz nevideli kazdy den.

Elastaky som zacala nosit sama od seba. Pacili sa mi na dotyk a citila som sa v nich lepsie ako v obycajnych teplakoch.

Pamatam si, ako si raz rodicia vysli vonku - mohla som mat tak 5-7 rokov. Robila som sa, ze spim, ale ostala som hore. Ked odisli, namierila som si to do kupelne, vyskusala som si par maminych veci. Dala som si ruz a aj som sa navonala. Musela som sa postavit na vedro otocene hore dnom, aby som sa videla v zrkadle. Nevedela som sa na seba vynadivat. Bola som v kupelni uz dost dlho, ked som zrazu mala pocit, ze musim ist, aby na to nikto neprisiel. Este chvilu, vravela som si... ale strach z odhalenia bol neunosny. A intuicia ma neklamala. Ledva som sa prikryla perinou, zacula som strngot klucov.

S mamou som chcela mat dovernejsi vztah ako som naozaj mala. Napriklad ked som bola zamilovana a odmietnuta, nedostalo sa mi pohladenia ani objatia, ktore som potrebovala. Vzdy to skoncilo tym ze "Neboj, najdes si inu." Ja som sa potrebovala vyplakat v jej naruci, ale - chlapci neplacu, ze? A ja som nevedla, ako sa k nej dostat blizsie. Tak som to sa o to nakoniec prestala pokusat. Ale inak vychadzame spolu velmi dobre, aj vtedy, aj teraz. Len som chcela byt blizsie.

Tym padom by som povedala, ze citovo upnuta nie som na nikoho. Teraz asi najviac na psychologicku, ku ktorej chodim. A na najlepsieho kamarata. S nim som sa spoznala na vysokej, spajala nas metalova muzika, hry a potoky alkoholu. Ked sa tak obzriem spat, bolo to strasne obdobie. Teraz si dam tak par piv a dost. Mam ho rada preto, lebu je mu jedno, ci som muz, ci zena. Prenho som proste dobrym clovekom. A on tiez uz tolko nepije, co je len dobre. To mame asi stastie, lebo mnohi by sa po takom "vykone" stali alkoholikmi.

Metal pocuvam doteraz. Ten ma sprevadza uz od doby, ked som kedysi davno videla klip Slipknotu na MTV. Vtedy, ked to este naozaj bola Music TV, nie ten bordel co vysielaju teraz. Myslim, ze som mohla byt stvrtacka na ZS? Nie som si ista. Ale nikdy som nepocuvala inu hudbu. Inak, aj baby su metalistky. Najviac pocuvam prave skupiny, v ktorych spievaju zeny. Da sa povedat, ze ony su mojimi idolmi. Angela Gossow (ex-Arch Enemy), Laura Nichol (ex-Light this City), Alyssa White-Gluz (Arch Enemy, ex-Agonist), Mallika Sundaramurthy (Abnormality)... a dam este jeden jemnejsi priklad s krasnym hlasom, Heidi Parviainen (ex-Amberian Dawn). Ale to uz sa zacinam rozpisovat o niecom uplne inom ako tu rozoberame... tak zatial koncim :P

#778: beautiful -  

 Este ma napadlo par drobnosti. Babiky teda nepatrili medzi moje hracky. Mala som vsak niekolko plysakov, ktorych som milovala. Dva plysove medvediky, jeden bol cierny, mensi, toho som volala ocko. Druhy oranzovy a vacsi, ta bola mamka. Hadaj, ktoreho som mala radsej. Zvykla som spat v objati s tym oranzovym. Mama mi raz tiez usila hada zo zvyskov na sitie. Mal asi dva metre a tiez som ho mala velmi rada. Nemal meno. Predstavovala som si, ze je to moj ochranca a odstrasi odo mna vsetko zle. Spavala som omotana tym hadikom. Ked som nemala poruke plysaky, tak som objimala roztek z periny, aby som sa necitila tak sama.

Uz som bola dospela a pracovala som, ked som kupila sestre na Vianoce plysoveho tigrika. Kupila som ho v predstihu, asi mesiac dopredu. Bolo to pocas jedneho z  mojich najhorsich obdobi, ked sa ku celkovej strate zmyslu zivota pridruzila - zase raz - neopatovana laska k jednej krasnej dame. Navyse Vianoce idu... reklamy rozbehnute v plnom prude, vsak vies ako skoro sa Vianoce zacinaju pre obchodnikov. A ja som bola sama v Bratislave, bez spriaznenej duse, ktorej by som sa mohla zdoverit. Vela vecerov skoncilo tak, ze som si kupila vino, zapla jeden z najemotivnejsich filmov aky poznam - The Fountain, 2006 - a zvierajuc toho tigrika som sa prerevala az k milosrdnemu spanku. Na Fontanu mam uz snad Pavlovov reflex, akonahle pocujem co len hudbu z nej, rozplacem sa.

Nemusim snad dodavat, ze to obdobie mi vobec nechyba. Som rada, ze zijem. Nebolo to tak vzdy.