Petìcia za omilostenie Jozefa Andreja z Popradu.

Túto petíciu som podpísala preto, aby sa začalo verejne hovoriť o neznesiteľnej ignorácii a nezáujme slovenskej vlády o situáciu, v akej sa nachádzajú telesne znevýhodnení ľudia a ich rodiny v našej krajine. Žijeme celoživotne v úbohom postavení, trápení, nedostatku a obavách, čo s nami bude, pretože naše šance na dôstojný život v tomto štáte sú podpriemerné. Menšina zdravotne znevýhodnených ľudí, ktorá je najväčšou menšinou v republike, je ignorovaná a "neviditeľná"...; naše hlasy nepočuť, akoby neboli. Keď hovoríme o svojom príšernom postavení, naše problémy sú buď zľahčované, ignorované, alebo vzbudzujú ľútosť, ktorá nás ešte viac ubíja a vzdiaľuje väčšinovej spoločnosti. Tá nás kvôli nášmu životu na okraji stále vníma ako chorých ľudí, aj keď žiadne choroby nemáme. Finančne sme na tom horšie, než mnoho iných ľudí, keďže všetky podporné služby a pomôcky, ktoré si musíme zadovážiť na vlastné náklady, sú nesmierne drahé, v dôsledku čoho potrebujeme viac finančných prostriedkov, ako bežná popuácia. Paradoxne si ich však nesmieme zarobiť, pretože už pri prekročení relatívne nízkeho platu nám štát začne siahať na plat našej asistencie, bez pomoci ktorej mnoho z nás vôbec neprežije. Napriek tomu, že Ústava garantuje právo na majetok každému človeku, my nesmieme v istej výške vlastniť ani ten... Je toho nesmierne veľa, čím a ako je naša menšina diskriminovaná a v dôsledku čoho trpíme - naše podmienky sú natoľko úbohé, že akákoľvek iná menšina by v niečom takom už dávno nežila a sťažovala by sa v Štrasburgu za porušovanie ľudských práv. Štát zneužíva fakt, že naše existenčné problémy sú natoľko veľké, že nemáme už väčšinou žiaden priestor, silu, ani podmienky, aby sme na to neustále upozorňovali - každý deň máme čo robiť, aby sme skrátka aspoň nejako dôstojne prežili... Niekedy uvažujeme o tom, či vôbec za takýchto podmienok žiť - a to nie preto, že máme telesné znevýhodnenie, ale preto, aké podmienky nám kvôli nemu táto spoločnosť nastavila. Viac, než ktokoľvek chápem Jozefa Andreja z Popradu, prečo urobil to, čo urobil. Jeho skutok vypovedá za nás všetky a všetkých, čo máme ťažké telesné znevýhodnenie (i za naše rodiny, ktorým nikdy nikto nepomohol v ich ťažkej situácii), lebo je zrkadlom "starostlivosti" štátu o nás. Namiesto toho, aby bol tento človek odsúdený, by sa mu i celej jeho rodine mal štát verejne ospravedlniť za to, v akých podmienkach ich nechal žiť. A jeho skutok by mal slúžiť tomuto štátu, ktorý nás totálne ignoruje, nielen ako memento, ale aj ako konečný impulz k tomu, aby svoj ignorantský postoj voči nám zmenil.