Petícia proti vládnej Stratégii ľudských práv

beautiful

/ #776 Re: Re: Re: Re: Re: Re:

2015-06-21 16:34

#768: Katarina - Re: Re: Re: Re: Re:  

 Katarina, písala som, že okolie tvoju ženskosť nevidí, pretože si sa sťažovala, že sa ti iní vysmievajú a že ťa naposledy vyhodili z baru kvôli tvojmu vzhľadu. Ale priznávam, ty sama asi najlepšie vieš, ako to s akceptáciou tvojej ženskosti okolím je. 

Písala si, že si sa dlho snažila správať ako muž ale to nešlo a uzavrela si to, že žiadnu mužskú identitu nemáš ani si nemala, chyba je len v tele. Pokiaľ však nemáš 100 %-nú istotu, stále je tu možnosť, že v skutočnosti máš mužskú identitu, ktorá však bola veľmi vážne potlačená, a to až tak hlboko, že si ju vôbec nepamätáš a pamätáš si seba len ako dievča, ženu. Hovorila som o ranách, ktoré mohli tento stav spôsobiť - avšak z pohľadu ženy, keďže som sa mylne domnievala, že máš ženské telo a otec chcel mať z teba chlapca. Nevšímaj si ten príspevok. Jednu ranu z raného detstva si hneď na začiatku odhalila: 

V prvych rokoch som ani nevedela, ako vyzera moj otec, pretoze bol na vojne. "Mami, a toto je moj ocko?" pytala som sa vzdy, ked som zbadala vojaka v uniforme. Muselo to byt dost trapne... Je mozne, ze sa takto prejavi absencia otca v prvych rokoch? Podla mna nie, pretoze to by ludi ako ja bolo ovela viac.

V jednom tvojom príspevku uvádzaš, že otca si nepoznala do svojich troch rokov. Teda toto si sa pýtala mamy najneskôr ako 3-ročné dieťa. Ja osobne si máločo pamätám z veku, keď som mala dva či tri roky. Táto tvoja otázka - a to že si ju pamätáš - prezrádza ranu, že ti chýbal otec už v takom ranom veku. A táto otázka nebola trápna, naopak pre chlapca bola kľúčová. Hádam sa ťa nedotknem, ak ťa budem v nasledujúcom oslovovať mužským rodom. 

Ako si si ako malé dieťa vyrastajúce bez otca predstavoval svojho otca? Mal si nejakú jeho fotku, ukázala ti mama jeho obrázok? Ak si nevidel jeho fotku, vysnil si si jeho obraz? Vysníval si si jeho povahové vlastnosti? Ako si sa cítil v kolektíve chlapcov, keď náhodou spomenuli svojich otcov? Cítil si bolesť, že ty sa svojím ockom nemôžeš pochváliť? Že tvoj ocko dokáže to a to, že urobil toto? Závidel si chlapcom, keď si ich videl s ich ockami? Chcel si ocka nejakého kamaráta za svojho ocka? 

Hovorila ti tvoja mama o ockovi? Ako o ňom hovorila - pozitívne tak, že si sa nevedel dočkať, že sa konečne stretnete, keď sa vráti z vojny, alebo o ňom nehovorila dobré veci? Alebo jeho osoba bola zo strany mamy opravedená mlčaním a tajomstvom? Čo všetko si vlastne vedel o otcovi v momente, keď prvýkrát stál pred tebou?

Ako prebehlo prvé stretnutie s tvojím vlastným otcom? Pripravila ťa na toto stretnutie mama, alebo ťa to stretnutie s otcom zaskočilo? Tešil si sa na svojho otca? Sklamal ťa otec, keď si ho prvýkrát uvidel? Bol ti sympatický výzorom? Ako naplnil tvoju predstavu o ňom? Ako sa ku tebe správal? Povedal ti niečo? Priniesol ti nejaký darček? Všimol si ťa, potriasol ti rukou, usmial sa na teba, pochválil ťa, aký si už veľký chlap? Mlčal? Aký zanechalo toto stretnutie na teba dojem - mal si pocit, že otec bol rád, že ťa má, alebo si mal dojem, že ho netešíš? Čo si si predstavoval, že urobí a urobil to? Bol si z toho stretnutia rozčarovaný?

Ako prebiehali najbližšie dni po vašom vzájomnom zoznámení? Držal si otec od teba odstup, alebo ťa brával "do partie"? Čo sa ti na ňom páčilo? Čo ti na ňom prekážalo či dokonca si to neznášal? Snažil si sa s ním spriateliť alebo si bol hanblivý? Odmietal tvoje snahy o zblíženie alebo bol naopak k tvojej hanblivosti pasívny a nesnažil sa s tebou nadviazať kontakt? 

Môžeš povedať, že už po roku si ho prijal, že si sa stotožnil s tým, že je tvojím otcom, alebo bol pre teba psychicky stále cudzím? Po akom čase si sa mu naučil dôverovať? Vedel si sa mu zdôveriť s "chlapskými" vecami? Alebo si radšej so všetkým chodil za mamou? Povedal alebo urobil niečo, čo si zreteľne pamätáš, že ťa zabolelo, v duši zranilo?

Plno otázok  a bolo by ešte dosť ďalších. Sú dôležité pre objavenie tvojho ja, pre zistenie, ako to s tvojou identitou je. Mnohé veci, ktoré bolia, potláčame a potom si ich už nepamätáme. Možno keď porozmýšľaš, niečo sa vyplaví. Možno nie ... Nemusíš mi odpovedať, dôležité je, aby si si odpovedal sám pre seba.