Vyhlásenie k aktuálnej situácii v ECAV na Slovensku

#171: Dosť, - Poraď.

Nedomnievam sa, že je čas na odchod: exil je veľmi – príliš jednoduchá vec. Spálim most a idem ďalej: do inej cirkvi. Isteže, aj tak sa dá rozmýšľať. Ale situácia v ECAV si vyžaduje iný pohľad a iný postoj. Treba zostať a ubrániť všetko, čo môže byť cirkvi na dobro, rast a budovanie. Treba vytrvať – a to bok po boku – aj pri Martinovi Šefrankovi, postarať sa o solidaritu s jeho svedomím v čase, v ktorom si vedenie ECAV vôbec neuvedomilo, že ako farár i ako človek v takej situácii, v akej sa ocitol, t. j. ako ten, ktorému siahli na dobré meno, potrebuje bratsko-sesterskú – pastorálnu starostlivosť, potrebuje niekoho, kto mu príde na pomoc, kto povzbudí, poteší, kto sa zaňho a jeho rodinu pomodlí. Kto mu podá pomocnú ruku. A to by ste mali robiť predovšetkým: ako hovorí Pán Ježiš v podobenstve: niektorí levíti chodia okolo, ale sa nepozrú na stranu, kde leží zranený: česť všetkým tým, ktorí sa zastavili a sa ho zastali, ktorí pomáhajú ošetrovať jeho rany!

Ďalej by ste mali zápasiť o to, aby sa neudeľovali pokarhania seniorom či iným duchovným len a len za to, lebo parodovali čudné stránky života: každý, kto o tom počul, dobre vie, že v Kežmarku išlo o humornú scénku, parodovanie, t. j. zosmiešnenie nežiaduceho.

Ďalej by ste mali zápasiť o to, aby sa rozdielne názory na tie alebo iné javy v cirkvi neriešili predovšetkým disciplinárne, ale najmä rozhovormi a zmierením. Práve tak, ako podobné problémy riešil nezabudnuteľný superintendent Pavol Jozeffy – knieža pokoja, ktorý pristupoval s láskou k ťažkým problémom svojej doby: muž, ktorý miloval ťažko nemocných, denno-denne ich navštevoval, modlieval sa, spieval s nimi a napokon prijal smrť v morovej epidémii spolu so svojimi nemocnými spolukresťanmi: to bol biskup! Nečudo, že za ním odvážne kráčala evanjelická verejnosť, a to tak slovenská, ako aj maďarská a nemecká! Máme sa od koho a máme sa čo učiť: máme koho v pravej kresťanskej láske napodobňovať.

Máme koho napodobňovať aj v tradíciách evanjelickej tlače, ktorá si vždy ctila korektnosť, s akou sa mala podávať na jej stránkach objektívna pravda: hlasy kontradiktórnych strán boli dôsledne rešpektované, s názormi sa nemanipulovalo, Janoška alebo Šenšel tendenčne neprepisovali realitu, ako to máme či mali sme možnosť pozorovať v publikovaní materiálov v EPST v ostatných rokoch. To sa týka aj Jerguša Olejára: ide o neobyčajne talentovaného farára, ktorý sa okrem zborovej práce venuje bádaniu. Jeho štúdie či monografie o Cyrilovi Jeruzalemskom alebo Júliusovi Cibulkovi patria k mimoriadne požehnaným slovenským vedecko-teologickým prácam. Nie sú aj tieto jeho talenty tŕňom v oku?

A celkom na záver: počúvame, že Ján Brozman, Vladimír Daniš a Roman Porubän majú odvolať svoje podpisy pod Vyhlásením k aktuálnej situácii v ECAV a poprieť tak svoje názory a postoje: dnes to niekto na FB porovnal s 50. rokmi 20. storočia: dalo by sa to porovnávať aj s rokmi normalizácie: vtedy sa húfne museli odvolávať podpisy proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. Nevieme, ako sa vyzvaní rozhodnú, no jedno je predsa isté: rešpektovanie názorových protivníkov od vekov večitých patrí k cnostiam a ich potláčanie k necnostiam. Akoby na Slovensko nedoletel všeobecne známy postoj všeobecne známej – významnej osobnosti: Nesúhlasím s vami, ale urobím všetko preto, aby ste Váš názor mohli slobodne tlmočiť a prednášať.

A ešte niečo: neviem, či je to pravda alebo nie – šepká sa o vypovedaní zmluvy o spolupráci ECAV so Spoločenstvom evanjelickej mládeže – ak je šepkanie pravdivé, a bolo vyrieknuté preto, lebo predstavitelia SEM prejavili svoj pozitívny postoj voči svojmu zakladateľovi, exemplárne potrestanému Marošovi Šefrankovi, potom je vypovedanie zmluvy o spolupráci činom priam neuveriteľným: zodpovednosť za mládež má byť najvyššou zodpovednosťou vysokých cirkevných predstaviteľov. – Ak sa moja poznámka k SEM nezakladá na pravde, prosím predstaviteľov petičného výboru, aby informáciu dali na pravú mieru. V takom prípade sa ospravedlňujem za nekorektné informovanie.

Vidíte, milá sestra, je toho veľa, o čo treba zápasiť na modlitbách, čo treba vykonať a prekonať, aby zbory ECAV pevneli a nerozpadali sa, aby ECAV nehrmela najmä trestami, ale radovala sa predovšetkým zo srdečnosti a láskavosti, z milovania a konania Božieho slova, aby v nej bolo počuť jasným hlasom zvestované blahoslavenstvá z Kristovej reči na hore.

Zutekať by bolo z môjho hľadiska prejavom slabosti: exil, ktorý sa vám ponúka ako východisko, nie je ani tesným chodníkom či tesnou bránou, ktorú od vás žiada Pán Ježiš. (Napokon Dúbravka, z ktorej Matt odišiel, čoskoro na to, a to aj zásluhou Martina Šefranka, ožila.) Pán Boh s nami, milá sestra!