Matky do väzenia nepatria! Touto petíciou žiadame o prezidentkine opätovné prehodnotenie žiadosti o milosť Lenky Janátovej a jej následné udelenie.
Za chyby sa platí, ale nie najtvrdšou menou.
Touto petíciou žiadame o prezidentkine opätovné prehodnotenie žiadosti o milosť Lenky Janátovej a jej následné udelenie.
Lenka Janátová, sa na základe vzniknutých udalostí, ktoré si môžete prečítať v nižšie uvedenom príbehu, sa podľa súdu dopustila trestného činu, za čo je odsúdená na 18 mesiacov väzenia. Aj napriek tomu, že má 2 deti, vedie riadny rodinný život a svoj dlh riadne splatila, má byť matka odlúčená od svojich dvoch detí po dobu 18 mesiacov.
Toto odlúčenie môže zanechať veľké a nezvratné psychické ujmy nielen u samotnej matky ale zároveň aj u detí odsúdenej.
Za chyby sa platí, ale nie takouto najtvrdšou menou. Lenka, si už svoj trest odpykala, nakoľko musela byť dva týždne bez svojej dcéry. Ponaučenie do života má. Nesmieme však dopustiť aby zatvárali do väzenia matky, ktoré sa riadne o svoje deti starajú, ktoré chcú napraviť vzniknutú škodu. Takéto matky do väzenia nepatria!
PRÍBEH LENKY
Pred niekoľkými rokmi som pre mladícku nerozvážnosť a pre nedostatok financií urobila niečo, za čo mám teraz „zaplatiť“. Zaplatiť však veľmi vysokú cenu. Mam tráviť 18 mesiacov svojho života vo väzení, bez svojich detí.
Ale pekne od začiatku.
Mala som 18 rokov, keď sa mi narodila dcéra. Jej otec v tom období prišiel o prácu a keďže sme nemali peniaze na zaplatenie nájmu, vyhodili nás. Bolo leto a my sme niekoľko noci spali v aute a potom na rôznych ubytovniach. Hľadala som v tej chvíli riešenia. Jediné, čo mi napadlo, bolo osloviť kamarátov či by vedeli zobrať na seba telefón z telekomunikačnej spoločnosti s tým, že ja ho predám a z tých peňazí zaplatím aj im a za zvyšné si zoženiem podnájom. Všetko bolo s prísľubom, že neskôr si tieto paušály prepíšem na seba. Oni súhlasili a všetko sa zrealizovalo okrem prepísania paušálu. Keďže sa situácia nezlepšovala a otec dcérky si nevedel nájsť prácu, ja som na základe toho nevedela prepísať tieto paušály na seba a platiť faktúry. Nakoľko som našu dohodu nesplnila, podali na mňa trestné oznámenie. Vyšetrovateľ mi povedal, že to vedú ako podvod a keď sa priznám, bude to poľahčujúca okolnosť a ak nie, tak mi hrozí až 5 rokov väzenia. Zľakla som sa a priznala aj napriek tomu, že podvod to nebol. Bola to vzájomná dohoda oboch strán.
Súd prebehol bez mojej prítomnosti. Mala som vtedy 18 rokov a veľmi som sa bála, že pôjdem na tak dlho do väzenia. V tom období som vôbec nemala peniaze ani na právnika aby ma obhajoval. Nakoniec mi však prišlo, že mám podmienku a mojou povinnosťou je uhradiť škodu. Snažila som sa dlh splácať. Nestihla som to však počas trvania podmienky a tak jeden z poškodených podal opäť trestné oznámenie, že som nezaplatila celú vzniknutú škodu.
Následne v roku 2017 prebehol súd bez mojej prítomnosti, bez akejkoľvek možnosti obhájiť sa a vysvetliť danú situáciu. Prečo? Údajne ma policajti nevedeli nájsť. Vraj žijem túlavým spôsobom života a pritom sa už 6 rokov zdržiavam na tej istej adrese, ktorú mám nahlásenú aj na UPSVaR ako aj v zdravotnej poisťovni a v sociálnej poisťovni.
Keď mala dcéra 2 roky, začala som popri materskej brigádovať. Neskôr som musela brigádu ukončiť, nakoľko to dcéra zle zvládala. V noci plakávala, prosila ma nech už nejdem do práce, keď som bola doma, všade chodila za mnou lebo sa bála že odídem preč. Keď tento plač neprestával išli sme k obvodnej lekárke, ktorá nás poslala k psychologičke a ta nás následne poslala k psychiatričke. Tá určila diagnózu: úzkosť z odlúčenia od matky. Odporučila dcéru nedávať do škôlky a ostať na predĺženej rodičovskej, ktorú mi aj UPSVaR schválil. Keď mala dcérka 3,5 roka skúsili sme ju dať, po dohovore s pani psyhiatričkou, aspoň doobeda do škôlky. Bolo to veľmi ťažké vidieť ju ráno ako plače a na obed, keď som pre ňu prišla, pani učiteľka povedala, že sa nechce hrať, že stále iba čaká, kým prídem. Dúfali sme, že si po čase zvykne.
Avšak 19.1.2018 sa stalo niečo, čo nikto nečakal. Zaklopali u nás policajti s tým, že si nepreberám poštu a musím ísť s nimi. Nič viac mi nepovedali. Až následne na policajnej stanici som sa dozvedela, že som odsúdená a idem rovno do justičného paláca. To som bola už v treťom mesiaci tehotenstva s mojím synom. Bol to neskutočný šok. Boli to hodiny plaču a otázok prečo a začo? V justičnom paláci som bola dva týždne. Dva týždne, ktoré som mala pocit, že trvajú večnosť. Počas týchto dvoch týždňov som musela absolvovať aj vyšetrenie u gynekologičky, nakoľko som nemala tehotenskú knižku. Ten ponižujúci pocit neprajem zažiť nikomu. Išla som v putách a oblečená v teplákoch a mikine, ktoré mi dali asi o tri čísla väčšie. Ako nejaký vrah. Tie pohľady ľudí, cítim na sebe do dnes. Musela som dostať lieky na udržanie tehotenstva lebo hrozilo, že pod týmto psychickým náporom potratím. Lekárka mi napísala odporúčanie aby ma čím skôr prepustili domov, nakoľko riziko potratu bolo veľmi veľké.
Každý deň som zronená premýšľala ako toto všetko zvláda dcéra. Dostala som list, kde bolo napísané, že dcéra celé dni sedí na posteli, drží moju fotku a plače. Prestala chodiť do škôlky.
1.2.2018 ma prepustili s tým, že mám odklad pokiaľ syn dovŕši jeden rok. Keď mi prišli oznámiť, že idem domov, plakala som od šťastia. Ponáhľala som sa aby som čo najskôr bola s dcérou. Tá radosť, keď ma zbadala, bola neopísateľná. Plakali sme obe. Avšak počas týchto dvoch týždňov sa jej psychika veľmi zhoršila. Pár dní po mojom návrate sme museli opäť navštíviť psychiatričku, ktorá iba potvrdila, že ju neodporúča dávať do škôlky a vyhýbať ju akýmkoľvek stresovým situáciám. Dcéra prestala normálne jedávať, pri cudzích ľuďoch prestala komunikovať.
Po príchode domov z justičného paláca mi prišli rozsudky, kde bolo písané, že žijem túlavým spôsobom života a za nesplatenie škody v danom čase som odsúdená na 18 mesiacov. Je tam napísané, že som nespáchala žiaden iný priestupok ani trestný čin ale vzhľadom k nezaplateniu škody, mám ísť do väzenia. Predvolania na súd mi však posielali do Sládkovičova, kde som mala trvalý pobyt, keď som tam ešte bývala. V roku 2013 mi otcova priateľka trvalý pobyt na tejto adrese zrušila. Nikto ma však neupovedomil o tom, že tam mám zásielku a tak sa všetky vrátili naspäť odosielateľovi ako adresát neznámy.
Ja si však kladiem otázku ako ma nevedeli nájsť? Veď 6 rokov som stále na tej istej adrese, ktorú pod mojim menom a rodným číslom mali uvedenú na UPSVaR ako aj na zdravotnej poisťovni. Ako je možné, že keď som už bolo odsúdená, vtedy ma už vedeli nájsť?
Minulý rok som podávala pani prezidentke žiadosť o milosť alebo zmiernenie trestu. Na základe toho boli u mňa sociálny pracovníci skontrolovať ako žijem s mojimi deťmi, vzhľadom k mojej žiadosti o milosť. Následne prišlo vyrozumenie z kancelárie prezidentky, že nevyhoveli mojej žiadosti, nakoľko neboli zistené skutočnosti aby tak urobili. Pýtam sa prečo ? O svoje deti sa riadne starám. S dcérou navštevujem psychiatrickú, hematologickú ako aj očnú ambulanciu. So synom, ktorý ma necelé dva roky navštevujem pľúcnu ambulanciu, kvôli opakovaným zápalom priedušiek, urologickú, neurologickú a nefrologickú ambulanciu. Nikde nechodím bez svojich detí. Som mamou na plný úväzok. Som s nimi každý jeden deň. Možno si niekto povie, že moje deti sú rozmaznané. Áno, sú ale sú rozmaznané láskou. Láskou, ktorú som ja ako dieťa nemala, keďže mama mi zomrela na leukémiu, keď som mala 3 roky. Viem aké je to byť bez mamy a preto nemôžem dopustiť aby moje deti boli bezo mňa ani jeden deň a nie to ešte 18 mesiacov.
Neublížila som nikomu iba som nestihla splatiť celú škodu v stanovenom čase, vzhľadom k môjmu príjmu a za to mám opustiť na 18 mesiacov deti? Neexistuje žiadna iná možnosť? Veľmi som dúfala, že pani prezidentka mi aspoň zmierni trest, keďže som nebola okrem tejto veci inak trestne stíhaná, že mi napríklad premení trest na podmienku alebo že mi dá náramok na domáce väzenie len aby som nemusela odísť od detí. Zvládla by som hocičo iné, len nech zostanem s deťmi.
Možno moju žiadosť o milosť pani prezidentka ani nečítala. Chápem, že nemôže čítať všetky žiadosti. Viem, že tých žiadostí je veľmi veľa. Ale na základe čoho sa potom určuje milosť? Prednedávnom dostal milosť chlapec, ktorý zabil svojho otca lebo ich týral. Viem sa vžiť do jeho situácie aj my sme boli bití našim otcom. Ja len nechápem tým udeľovaniam milosti. Ja som nikoho nezabila, nikomu som neublížila a škoda je už celá uhradená.
Touto petíciou a jej podpisom žiadam o prezidentkine opätovné prehodnotenie žiadosti o moju milosť a jej následné udelenie.
Členovia petičného výboru:
Mgr. Ľudmila Andrejková, Mierová 312/45, HanuŠovce nad Topľou
Lenka Janatová, Rybničná 61, Bratislava
Mgr. Ľudmila Andrejková Kontaktujte autora petície