Vyhlásenie k aktuálnej situácii v ECAV na Slovensku

Sledujúc túto diskusiu sa pýtam sám seba: Kam sa tá moja cirkev vlastne uberá? Na oboch stranách frontu sa ozývajú hlasy spôsobom a formou, za ktoré by sa mali do smrti hanbiť. To, že na jednu a tú istú vec máme rozdielne pohľady a názory, sa stáva aj v najlepších rodinách, ale tam to nie je dôvodom k vzájomnému napádaniu a osočovaniu sa, práve naopak, impulzom k hľadaniu obojstranne prijateľného riešenia. Nuž a na pôde cirkvi by to riešenie malo byť nielen prijateľné, ale dokonca aj kresťanské.
Byť zásadovým je tá najjednoduchšia vec na svete. Znamená totiž zabarikádovať sa na svojom stanovisku a zotrvávať na ňom napriek pravdivým a presvedčivým argumentom oponentov. Čo keby sa ľudia na oboch stranách barikád zamysleli nad sebou a skúmali, kde a kedy sa mohli vysloviť alebo zachovať inak, a priznali to pred svojím bratom či sestrou vo viere? Prečo hľadáme jeden v druhom nepriateľa a za všetkým iba boj o moc a peniaze? Prečo nám je rétorika politikov bližšia než reč Písma? Na FB sa objavil zaujímavý status, ktorý - myslím si - by si mohli zobrať k srdcu úplne všetci. Vyjadrenie futbalového trénera, hoci necituje Bibliu, je nielen pravdivé, ale aj kresťanské: „... K tomu patria aj vhodní spolupracovníci. Človek potrebuje niekoho, kto pred neho postaví zrkadlo. Nemôže sa obklopovať iba prisluhovačmi ...“ (Joachim Löw, tréner Nationalelf)